Hrubá menová záplata

Odchádzajúceho prezidenta Európskej centrálnej banky Maria Draghiho si budeme pamätať pre dve veci: záchranu eura a neustály boj so zástancami reštriktívnej menovej politiky, najmä z Nemecka.

04.10.2019 11:00
debata (1)

Keď roku 2011 tento taliansky bankár a ekonóm nastúpil na čelo ECB, nebol v ľahkej situácii. Banka nepredvídala príchod finančnej krízy ani jej následky na menovú úniu. Záchranné programy v Grécku, Portugalsku či Írsku napli európsku ochotu spolupracovať na prasknutie. A na obzore boli omnoho vážnejšie problémy v Taliansku a Španielsku.

V lete 2012 Draghi prakticky odvrátil rozpad eurozóny. Pumpovanie peňazí do ekonomiky, predovšetkým odkupovanie dlhopisov krajín, ktoré sa ocitli na pokraji krachu, situáciu stabilizovalo. ECB nebola vždy v úlohe „kladného hrdinu“. Spomeňme si na spor s gréckou vládou roku 2015. Ale nebyť jej uvoľnenej menovej politiky, dnes euro nemáme. O pravdepodobných ekonomických a politických dôsledkoch jeho rozpadu ani nehovoriac.

Počas celého tohto obdobia musela ECB čeliť kritike zástancov reštriktívnej menovej politiky. Ich varovania – od nezadržateľného nárastu inflácie po prehriatie ekonomík – sa nenaplnili. Inflácia v eurozóne je stále hlboko pod cieľovými dvoma percentami a namiesto prehriatia tu máme návrat hospodárskej recesie. Kritiku to však neoslabilo.

Je symbolické, že posledné veľké Draghiho rozhodnutie – opätovné naštartovanie odkupovania dlhopisov – vyvolalo rezignáciu nemeckej členky Výkonného výboru ECB. Znovu sú v hre tie isté argumenty. Menová politika banky je vraj neúčinná, škodlivá a nebezpečná. Iste, v niečom majú kritici pravdu. Hoci ECB vliala od roku 2014 do eurozóny 2,4 bilióna eur, hospodárske oživenie bolo nerovnomerné a ako sa ukazuje, dočasné. Časť z týchto peňazí neskončila v reálnej ekonomike, no živila finančné špekulácie.

Voľná menová politika a nízke úrokové miery znevýhodňujú malých sporiteľov. Naopak, boli výhodné pre bohatých majiteľov akcií. Aj špekulantov na finančných trhoch. Rast cien nehnuteľností je tiež výhodnejší pre majetnejších a obmedzuje dostupnosť bývania.

Uvoľnená menová politika je veľmi hrubou záplatou na problémy eurozóny. No jedinou, ktorá bola v roku 2012 k dispozícii. A omnoho iné to nie je ani teraz. Prezident ECB opakovane upozorňoval, že by to malo byť len dočasné, krízové riešenie. Potrebujeme stabilizovať bankový sektor, posilniť vnútornú spotrebu a investície v krajinách, ktoré na to majú fiškálny priestor, a vytvoriť dostatočný rozpočet eurozóny, so stabilizačnou i s investičnou funkciou.

Čo máme po deviatich rokoch? Nedobudovanú bankovú úniu, v ktorej vytvorenie spoločnej garancie vkladov blokuje skupina krajín na čele s Nemeckom. Nemeckú vládu trvajúcu na vyrovnanom rozpočte, napriek potrebným investíciám do infraštruktúry, zelenej transformácie ekonomiky či pomalému rastu nemeckých miezd. A rozpočet eurozóny, ktorý nebude stabilizovať, investovať a vlastne nebude ani samostatným rozpočtom.

ECB tak neostáva iné, iba plátať hrubými záplatami.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #eurozóna #Európska centrálna banka #menová politika #banková únia #Mario Draghi #finančné špekulácie