Nasleduje Bulharsko (12 rokov), Dánsko a Írsko (po 11), Nemecko a Holandsko (po 7), Belgicko (4), Veľkú Britániu, Španielsko a Grécko (po 3), Česko a Rakúsko (zhodne jeden rok).
Slovensko sa nachádza na konci rebríčka štátov s chronickým deficitom nula spolu s Talianskom, Francúzskom, Portugalskom, Poľskom a Maďarskom. Tie o vyrovnanom rozpočte zatiaľ môžu iba snívať. Ak sa pozrieme na absolútnu výšku verejného dlhu, v našom prípade predstavuje 44 miliárd eur, čo zodpovedá 47 percentám výkonu ekonomiky.
Susedná ČR má v súčasnosti dlh 32 percent, Poľsko 48, a Maďarsko 70 percent HDP. V prepočte na jedného obyvateľa je Slovensko (8-tisíc eur) približne na úrovni Maďarska. Lepšie sú na tom Poľsko (6 800) a Česko (6 400).
Južné krajiny EÚ s najvyšším dlhom sú zároveň aj najväčšou hrozbou pre budúcnosť eurozóny a stabilitu eura. Najzávažnejšie obavy vzbudzuje hospodárenie Talianska, ktoré je pod enormným tlakom presadzovania opatrení smerujúcich k ešte väčšej rozpočtovej nezodpovednosti ako doteraz.
Zostavovatelia štátnych rozpočtov v krajinách EÚ počítali s tým, že napriek deficitnému hospodáreniu budú ich ekonomiky rásť doterajším tempom, rovnako ako príjmy a zisky, z ktorých sa platia dane. To spolu s miniatúrnymi úrokmi zo štátnych dlhopisov, ktorými plátajú jednotlivé ekonomiky deravé verejné financie, dávalo predpoklad, že problémy sa vyriešia aj bez výraznejších škrtov v rozpočtových výdavkoch.
Vysoký hospodársky rast a pokles nezamestnanosti posilnili slovenských politikov v eufórii spolu s blížiacimi sa parlamentnými voľbami v tom, aby zasekli hlbšie do parametrov daňového systému. To možno prirovnať k správaniu podnikateľa, ktorý si požičia veľa peňazí na razantné zvýšenie životnej úrovne svojej rodiny skôr, ako zarobí balík peňazí na pripravovanej veľkej zákazke. Prekvapenie nastáva vtedy, keď sa očakávania nepremietnu do skutočnej reality.
Rozsiahle sociálne balíčky odštartovalo zrušenie tzv. daňových licencií v roku 2016, ktoré umožňovali požadovať aspoň symbolické minimálne daňové povinnosti i od stratových spoločností. Takéto dane v EÚ nie sú žiadnym špecifickým slovenským daňovým folklórom.
Nedávne zníženie DPH na ubytovacie služby sa tiež neprenieslo do poklesu cien v hoteloch a penziónoch, pretože ho stlmil zvýšený dopyt po využití rekreačných poukazov zamestnancami väčších firiem. Minimálny dosah na peňaženky občanov, ale ďalšie prehĺbenie deficitu štátneho rozpočtu bude mať aj avizované zníženie DPH na zatiaľ nešpecifikovaný zoznam tovarov.
Zmeny v daniach by nemali byť predmetom politikárčenia a narýchlo presadzovaných populistických opatrení. V opačnom prípade si môžeme podať ruky s krajinami periférie eurozóny, kde si iné ako deficitné hospodárenie štátu nevedia ani predstaviť.