Doma

16.10.2019 16:00

Včera bol vraj deň vidieckych žien! Mala som sviatok podobne ako moje vidiecke „sestry v zbroji“.

Narodila som sa tu v Modre, v modranskej pôrodnici. Otec bol odcestovaný a naša krásna mama do nej z domu na kopci bežala v papučiach. Z pôrodnice ma priviezol ujo Edo Fiala, baník, musel vliezť cez okno a otvoriť.

Bývali sme v nádhernom kamennom dome zvanom Hamrštíl. Okolo behali jelene a srnky a fnkali aj všelijaké vtáčiky a vtáky. Pred dom si hocikedy priletela kaňa ako do bufetu a odniesla nám v zobáku sliepku. Pod kĺčmi vo vinohradoch všade navôkol sa skrývali zajace a prepelice, a keď sme sa so sestrou rozbehli, hocikedy sme vyrušili bažanta. Na jar sa tĺkli vo vinohradoch šteky a potom kukali kukučky. Hocikedy a hocikde som našla sojčie pierko.

Nad naším domom bol kúsok lesa. Koncom leta doň chodievala plakať Panna Mária. Tak mama hovorila jednej tráve, slzy Panny Márie… Na jar tam Modrania chodili na konvalinky. Naša mama pumpovala vodu zo studne v záhrade a potom v našej záhrade viala bielizeň, ktorú právala v kovovej vaničke. Večer nás v nej so sestrou kúpala a hocikedy do nej nabrala vody a tá kovová vanička bola plná kvetov! Svetlá nášho domu vídali Modrania pod kopcom blikať ako maják a hovorili si: Šikulovci sú doma. A my sme boli doma a počúvali kuviky…

Keď sme sa presťahovali dolu do Modry do bytovky, mama sedela na vani ako na peľasti postele, púšťala teplú vodu a plakala. Tešili sme sa, že máme splachovací záchod a mali sme aj práčku Romo, čo každú chvíľu vytiekla a vytopila susedov.

Naše sídlisko bolo kedysi záhradou. Niektoré stromy, napríklad obrovské čerešne na začiatku mestského parku, nevyrúbali. Ten park pod našimi oknami bol našou záhradou, s deckami sme vyliezali na stromy, so sestrou sme nadvihovali velikánske kamene a ukazovali deťom, kto pod nimi býva. Hovorili sme im o srnkách a jeleňoch, o zajacoch a prepeliciach, čo bežia po vinohradníckych cestách a víria prach, o bažantoch, čo spávajú vo vysokej tráve, a bažantích sliepkach, ktoré si do nej kladú vajíčka.

Neskôr som sa vydala a časom sa usadila v jednom z najmilších domov, do ktorého som chodievala ešte ako dievčatko. Mám záhradu, o ktorú sa, odkedy zomreli mama a jeden Janko, starám sama – teda, pomáha mi najnepredvída­teľnejší záhradník aj záhradkár rovno z neba… Vlastne ja jemu!

Stále bývam v Modre. Pracujem v Pezinku v knižnici a píšem knižky. Väčšinou o ľuďoch z Modry a Pezinka, kde je to trochu podobné ako všade inde na vidieku. Keď prídem do Bratislavy, vždy sa mi zdá, akoby som mala na pleciach neviditeľnú nošku. Keď potom vystúpim večer z autobusu na modranskom námestí, prebehnem ho ako svoj dvor, zdravím susedov a susedky, lebo my v Modre sa ešte zdravíme, z terasy mi obyčajne zamáva vystretá bielizeň a je to, akoby som vztýčila zástavu. Konečne doma!

Len som chcela povedať, že keď majú sviatok vidiecke ženy, mám ho aj ja, lebo aj ja žijem na vidieku. Želám nám na tom vidieku čo najmenej zmien. Iba to, čo sa nemení, totiž zostáva!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vidiek #Pezinok #Modra #Hamrštíl
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku