MMF pri takýchto pôžičkách za finančnú pomoc pýta pomerne vysoké úroky. Tie sú oveľa výraznejšie ako napríklad úroky zo štátnych dlhopisov ostatných krajín Európskej únie.
Grécke dlhopisy s krátkou splatnosťou majú dnes dokonca záporný úrok, čo bolo ešte donedávna nemysliteľné. Atény chcú predčasne splatiť úver vo výške 2,9 miliardy eur, za ktorý musia platiť úroky 4,91 percenta ročne, hoci v súčasnosti si po uši zadlžená krajina dokáže požičať vydaním desaťročných dlhopisov peniaze za 1,5-percentný úrok.
Preto chce pomerne drahý úver od MMF nahradiť záplatou v podobe štátnych dlhopisov s výrazne nižším úrokom. Starý a drahý úver však nemožno splatiť bez súhlasu niektorých krajín EÚ, pretože ide o peniaze, ktoré sú súčasťou Európskeho stabilizačného mechanizmu.
Vzhľadom na to musia Gréci pri predčasných splátkach postupovať veľmi opatrne. Iba takto dokážu relevantne reagovať na prípadné obvinenia, že išlo o zvýhodňovanie veriteľa. To je u nás upravené v Trestnom zákone: "Kto ako dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky, zmarí, hoci aj len čiastočne, uspokojenie svojho veriteľa tým, že zvýhodní iného veriteľa, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky, prípadne tri až osem rokov, ak svojím činom spôsobí škodu veľkého rozsahu.“
Podľa zverejnených správ by predčasným splatením starého dlhu voči MMF ročne Grécko ušetrilo 70 miliónov eur na úrokoch. V roku 2012 mu odpustili tri štvrtiny súkromného dlhu na základe dohôd najväčších veriteľov o ozdravení verejných financií a konsolidácii existujúcich finančných záväzkov krajiny. Reštrukturalizáciu dlhov štátu zaplatili nielen súkromní veritelia z radov vlastníkov gréckych štátnych dlhopisov, ale aj klienti bánk a investori v podielových fondoch.
Grécko svoje verejné dlhy nikdy nedokáže riadne splatiť, pokiaľ mu vodu na mlyn neprivedie zvýšená inflácia zo strany Európskej centrálnej banky. Jej peňažná politika vo forme nákupu štátnych dlhopisov s kvantitatívnym uvoľňovaním so záporným úrokom namiesto posilňovania ekonomík EÚ iba zvyšuje zisky veľkým stavebným firmám. Tie zarábajú na realitných projektoch, ktoré sa dnes dajú financovať najlacnejšie v histórii.
Politika ECB vo forme fetišu lacných peňazí je úplne zbytočná, pretože zdvíhať infláciu netreba. Jej priemerná miera v eurozóne za posledných dvanásť mesiacov predstavuje približne 1,6 percenta ročne, čo je len o 0,4 percenta menej, ako predstavuje dlhodobý cieľ ECB (2 %). Tento aplikovaný liek teda nedáva zmysel, pretože obsahuje v sebe veľa neprebádaných rizík, ktoré sa môžu v neželateľnej forme nielen Európskej únii vypomstiť.