Dnes sa o takýchto dlhoch hovorí najmä v súvislosti s dopravnou infraštruktúrou. Upchaté cesty nás trápia viac ako budúcnosť, a tak dlhy vo vzdelávaní bývajú len príležitostnou témou.
O potrebe inkluzívneho vzdelávania detí už aspoň hovoríme. Debatu o charaktere vzdelávania dospelých nepodnecuje ani hanebná posledná priečka v jeho inkluzívnosti, na ktorú Slovensko – spolu s Holandskom – zaradila štatistika OECD.
Niežeby sa u nás dospelí nevzdelávali. No iba hŕstka. V politike zamestnanosti, ktorá sa financuje takmer len z európskych peňazí, to predstavuje zlomok. Väčšinu výdavkov na vzdelávanie dospelí platia z vlastných vreciek. Pre Slovensko je typické aj to, že tento typ vzdelávania chápeme výhradne ako prispôsobovanie schopností a zručností dospelých potrebám trhu. Cieľom je pretvoriť pracovníka tak, aby vyhovoval zamestnávateľovi.
Bokom zostáva vzdelávanie, ktoré by budúcemu zamestnancovi pomohlo nárokovať si na pracovné podmienky, aké mu patria podľa Zákonníka práce. Súčasne by mu dodalo zručnosti, vďaka ktorým sa bude vedieť organizovať a kolektívne vyjednávať o vyššej mzde.
Vzdelávanie zamerané na práva dospelých ako zamestnancov nie je jediný investičný dlh voči ľuďom, ktorí sa boria so mzdami nezodpovedajúcimi životným nákladom. Až na pár projektových lastovičiek chýba vzdelávanie pre občianstvo, vzdelávanie zamerané na posilnenie spolupatričnosti a demokracie.
Slovensko, samozrejme, nie je jediný štát, kde sa ekonomický rozmer vzdelávania stotožňuje s jeho zmyslom. Kde sa odhliada od podpísaných medzinárodných deklarácií, ktoré hovoria o význame vzdelávania dospelých pre šírenie tolerancie, rešpekt k slobode iných či solidaritu.
Hádam je smiešne chcieť vzdelávaním riešiť hrubosť občianskeho a politického života, ktorému nevieme postaviť mantinely. Alebo nie? Na antidiskriminačné vzdelávanie pracovníkov štátnej správy sa predsa rezervujú státisíce eur. Ktovie, odkiaľ prednášatelia čerpajú inšpirácie. Dúfajme, že našli v európskom priestore lepšie vzory, ako boli ideovo-politické školenia za bývalého režimu, ktoré sa vznášali mimo skúsenosti a hodnotu slov skôr devalvovali.
Napríklad storočná tradícia nemeckých ľudových univerzít. Prerušila sa za vlády nacistov, ktorým prekážal ich dôraz na demokraciu a prístupnosť pre ľudí najrôznejších statusov, náboženstiev a politických presvedčení. Po druhej svetovej vojne sa však úspešne obnovila.
Cieľom ľudových univerzít je slúžiť demokracii, občianskej spolupatričnosti a súčasne pomáhať ľuďom nájsť si v čase zmien miesto v spoločnosti. Nič staromilské. Podľa odborníkov zohrali veľmi dôležitú úlohu počas otvorenia Nemecka státisícom utečencov.
Bez poskytovaného vzdelávania novým obyvateľom a pôsobenia ako brokerov spolužitia medzi nimi a domácimi obyvateľmi by sa príchod obrovského počtu ľudí nedal zvládnuť v civilizovanej podobe. Kiež by sme takú vedeli uplatniť voči domácemu obyvateľstvu na Slovensku.