Čas nášho smútku

02.11.2019 10:00

Niekedy sa mi zdá, že v určitom veku už človek zažije tak veľa smútku, až stratí schopnosť o ňom hovoriť. Nie preto, že by neveril, že tí druhí ho majú tiež.

Len zrazu akosi nevie, či smútok v celom jeho živote prichádza ako armáda mnohých malých smútkov, alebo napokon splýva do jedného veľkého celku, až sa prehrýza obrovským vesmírom či iba tým najbližším svetom, ktorý od večnosti v danej chvíli vôbec nikto neodlíši.

Odkrajuje si zo sŕdc po malých vyblednutých ryžových zrniečkach alebo ich hlbiny najčastejšie a s akousi nepopierateľnou vervou požiera celé? Je jeho pravým dôvodom samota, lež nie tá priateľská a zhovievavá, ale až tá samota, ktorá, ako hovorí básnik, je skutočne vznešená, teda napokon korunovaná opustenosťou?

Najradšej by som povedal, že v smútku sa navzájom vôbec neodlišujeme. Tikajú v ňom skúsenosti každej viery, sú v ňom vykričané citoslovcia bolesti vo všetkých pomyselných jazykoch. Vždy je v ňom gesto vzdávajúcej sa bezmocnej ruky, nemohúcne trčiacej z oceánu toho pominuteľného a nedôležitého.

Tento svet je všetko, čo sa má tak a tak. Teda všetko, čo sa má tak, ako sa má a nemá. Tento svet je daný iba faktami a tým, že sú to všetky fakty. Tak to konštatuje moderný filozof a nič z toho nenasvedčuje tomu, že by smútku v nás preto bolo viac či menej. Je to tak preto, akoby navonok zlomyseľne dodal, že človek je hranicou sveta.

To by však filozof nikdy nepovedal, preto je tento môj pokus o smutný vtip nanajvýš nevhodný. Nikdy by nepovedal, že je to človek. Aj rakúsky filozof Ludwig Wittgenstein tvrdil, že subjekt je hranicou sveta. Naše slová či pojmy to, čo je ozajstné, napokon ohľaduplne sterilizujú. Predstavujú akúsi hygienu nášho spoločného osudu. Akúsi snahu nič nevynechať, nič neobísť, čo je v konečných dôsledkoch takmer neodlíšiteľné od osudu sprevádzaného kliatbou pravej fatálnej slepoty.

„Už sa nevyhnem nikdy ničomu!“ pomyslí si obyčajný človek a je presvedčený, že sa od filozofa v niečom odlišuje. Ale neodlišuje sa ani od antického tragéda, ba ani od kozmonauta, spoločnosťou takpovediac vykopnutého do neznámych priestorov surovej beznádeje.

V týchto sviatočných dňoch sme si to všetci akosi opäť prešli. Tou večnou cestou, na ktorej nás mnohí naši blízki zanechali, no vôbec nie nejakou ich vinou. Stále si myslím, že je to len zdanie, že sa ich osud akoby násilím preklopil do ničoty. Ale pravda to nie je. Sú tu stále s nami, ibaže iné miesto ako v našich srdciach už nikdy nebudú mať.

Možno, že to starobylé spoločenstvá chápali akosi presnejšie, citlivejšie a lepšie, no nie menej smutne. Nebytie a bytie sú, aspoň podľa nich, súčasťami toho istého bytia. Veď v tom, v čom je menej logiky, nemusí byť nikdy menej žiaľu.

„Pravda je,“ vykríkol antický filozof, „že nič nie je!“ Ale je to iba súčasťou všetkého ako samotné múdre zvolanie. Keby to tak nebolo, odkiaľ by sa vzal smútok? Nie je dôležité, odkiaľ vlastne pochádza. Dôležité azda je, aby neutíchal a aby sme sa v ňom navzájom nestrácali.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#zosnulí #smútok #Ludwig Wittgenstein #Dušičky
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku