Ak nie titulky svetových denníkov, tak aspoň sociálne médiá žijú niekoľkými masovými hnutiami v rozličných kútoch sveta. V uliciach veľkých miest Čile pochodovalo minulý víkend viac ako milión ľudí. Nekalé záťahy polície proti demonštrujúcim tam majú na svedomí 19 obetí, a to sa tieto demonštrácie začali proti zdraženiu lístkov na metro o štyri centy!
Obete na životoch pre zdraženie o obyčajné štyri centy, povie si našinec. Banálna vec. Alebo skôr špička ľadovca? Čile síce patrí k najbohatším štátom Južnej Ameriky, ale aj ku krajinám s najväčšou príjmovou nerovnosťou medzi chudobnými a bohatými.
Diktátor Augusto Pinochet, ktorého krvavý nástup k moci v septembri 1973 podporovali Spojené štáty, rozbehol celú sériu „reforiem“ a privatizácií. Sprivatizoval dokonca aj vodárne, takže Čiľania od korporácie kupujú najdrahšiu vodu na kontinente a ešte aj to občas vypadávajú jej dodávky.
Nejde len o štyri centy, ale o celý systém, v ktorom niektorí rozprávkovo profitujú zo štátnych objednávok, no život bežného obyvateľa každým rokom iba zdražieva.
Podobný spúšťač mali aj protesty v Libanone, kde chcela vláda zaviesť daň z hovorov cez internet, ktoré sú z logiky veci na celom svete zadarmo. Veľké demonštrácie vypukli v Iraku, kde je situácia nepomerne horšia. Protestujúci žiadajú pád celého režimu, ktorý nastolili USA po napadnutí tejto arabskej krajiny v roku 2003. Od zvrhnutia Saddáma Hussajna tu vládne skorumpovaný režim založený na etnických klikách. Časť predtým štátnych príjmov teraz získavajú západné korporácie z krajín, ktoré sa s Washingtonom zapojili do vojny.
Takéto masové hnutia hnevu môžu byť pre našinca poučné. Po prvé, odpovedajú na otázku, prečo sa ľudia „neusilujú bojovať vo svojej krajine tam, kde sú“. Odpoveď je, že sa usilujú. Dokonca i v Iraku, do nelegálnej vojny proti ktorému sme sa zapojili aj my.
Druhou poučnou informáciou je, že obyvatelia mimo Európskej únie majú veľmi podobné problémy ako my, len väčšie. Rastúce ceny, astronomicky drahé bývanie, nezamestnanosť mladých, nízke mzdy voči výkonu ekonomiky, bohatých a korporácie, ktorí skrývajú majetky v daňových rajoch, zatiaľ čo tieto dane chýbajú vo verejnom sektore.
Tieto protesty sú vo svojej podstate namierené proti systému finančnej globalizácie, ktorý umožňuje a podporuje drastickú ekonomickú nerovnosť a nespravodlivosť. Ide o protesty proti vlastným, lokálnym gorilám. Možno sú neorganizované a pravdepodobne budú mať krátke trvanie, i tak si pripisujú cenné víťazstvá. Demisiu ponúkol iracký aj libanonský premiér, čilský prezident zrušil zdraženie metra, sľúbil reformy a odvolal všetkých ministrov.
Aj my by sme sa mali zasadzovať za spravodlivejšie rozdeľovanie bohatstva a vykoreňovanie chudoby v iných častiach planéty. Nielen z morálnych, no aj z pragmatických dôvodov. Z funkčných, bezpečných a relatívne spravodlivých krajín, kde sa nehladuje a netrpí, totiž ľudia nemusia utekať.