Dôvody americkej klimatickej krátkozrakosti a európskeho klimatického pokrytectva sú pritom podobné: obavy z nákladov, ktoré zelená transformácia prinesie. Radikálna environmentálna politika zatiaľ nemá silnú spoločenskú podporu.
Pre majiteľov kapitálu predstavuje ohrozenie hospodárskeho modelu umožňujúceho akumuláciu kapitálu. Zďaleka nejde len o „kapitánov starého, špinavého priemyslu“. Dôležitým zdrojom emisií sa stávajú aj informačné a komunikačné technológie.
Email s veľkosťou jedného megabajtu „vyprodukuje“ asi 20 gramov CO2. To sa nezdá veľa. No 20 emailov denne znamená za rok podobné množstvo emisií ako tisíckilometrová cesta autom. K tomu pripočítajme prehliadanie internetu, sociálne médiá…
V roku 2018 vyprodukovali informačné a komunikačné technológie štyri percentá globálnych emisií skleníkových plynov. Každý rok toto množstvo narastie o 5 až 7 percent. K tomu pripočítajme stúpajúcu spotrebu vzácnych surovín v elektronickom priemysle, environmentálnu záťaž spojenú s ich ťažbou, produkciou, dopravou, recykláciou…
Samozrejme, existujú „čistejšie“ a „špinavšie“ odvetvia priemyslu. No základnou príčinou je štruktúra ekonomiky postavená na potrebe ustavičnej expanzie výroby. A spotreby. Tá je druhou stranou mince. Sociálny zmier v priemyselnom, rozvinutom svete je postavený na masovej výrobe a spotrebe. To prvé garantuje zamestnanosť. Druhé zdanie rastúceho blahobytu.
V tomto kontexte treba chápať protesty proti zeleným daniam či iným snahám preniesť environmentálne náklady spotreby do jej ceny. Pre robotníckeho voliča Donalda Trumpa, chudobnejúceho obyvateľa parížskeho predmestia či zamestnanca nemeckej automobilky (či jej pobočky v strednej Európe) je tento druh environmentálnej politiky ohrozením posledných zvyškov prísľubu ak už nie sociálne férovej, tak aspoň ako-tak prijateľnej spoločnosti.
Environmentálna politika ľahko upadá do dvoch pascí. Prvou je kultúrne konzervatívna nostalgia. Konzervatívne a nacionalistické strany rady hovoria o potrebe chrániť „našu“ prírodu, „dedičstvo otcov“ (samozrejme, mužský rod). Environmentálne problémy však majú globálny charakter a vyžadujú globálne riešenia, nie návrat do „harmonickej minulosti“ (nehovoriac o tom, že v praxi záujmy „našej prírody“ ustupujú záujmom „našich priemyselníkov“).
Druhou pascou je predstava, že tieto problémy sú dôsledkom nesprávnych „spotrebiteľských návykov“ a nedostatočných technológií. Pre zelenú transformáciu ekonomiky potrebujeme riešiť sociálne problémy štiepiace spoločnosť – od príjmových a majetkových nerovností cez dostupnosť verejných služieb po rovnaké životné príležitosti.
Radikálna zelená transformácia nemusí byť hrozbou dôstojného života pre všetkých. No môže zamedziť extrémne luxusný život niekoľkým