Mediálny server WikiLeaks uverejnil pred niekoľkými dňami interné dokumenty z prostredia nadnárodnej firmy Samherji z Islandu. Dokazujú, že podplácala politikov v Namíbii, aby získala lukratívne kvóty na rybolov. Na úplatkoch, v účtovníctve sa tomu hovorí poplatky za poradenstvo, zaplatili vyše šesť miliónov eur. Rybičky dodávajú napríklad do Tesca či Carrefouru.
Nikoho neprekvapí, že Samherji je aj veľkorysým donorom islandských politických strán, ktoré rozhodujú o tom, či sa takýmto korporáciám budú zvyšovať dane. Neprekvapí ani to, že pätina namíbijských poslancov má podiel v rybárskych firmách.
Kto bude tvrdiť, že tak sa v Afrike robí biznis, lebo sú „všetci skorumpovaní“, nech vysvetlí, ako presne súvisí s korupciou miestnych Afričanov fakt, že táto firma vytvorila sieť schránkových spoločností od Cypru až po Marshallove ostrovy, cez ktoré pretieklo pred očami daňového úradu v Reykjavíku 63 miliónov do daňového raja.
Samherji sľubovala Namíbijčanom, že výmenou za prístup k prírodným zdrojom na ich pobreží postaví infraštruktúru a vytvorí nové pracovné miesta. Nič z toho nebolo, najímali agentúrnych zamestnancov odinakiaľ a zisky posielali preč z krajiny.
To nie je prvý ani posledný podobný príbeh megakrádeže. Na jeho začiatku je veľká firma, ktorá pomocou zložitej schémy dcérskych spoločností sídliacich po celom svete úspešne prelieva a odlieva milióny na tajné účty. Kým krátenie na daniach je pre bežného človeka trestný čin, ak sa robí vo veľkom a cez právne diery v mnohých štátoch, je to legálne či priam hrdinský čin.
V strede príbehu sú nejakí sprostredkovatelia, poslanci a poslankyne či úradníci, ktorých firma podplatí, aby priklepli verejnú zákazku, ťažobné kvóty, predali strategický štátny podnik. No a na konci sú malé alebo chudobné krajiny, ktoré sa proti takémuto predátorstvu nevedia brániť, ich bohatstvo sa využíva na obohatenie niekoho iného.
Frustrujúce je, že takýchto „stories“ len samotný WikiLeaks uverejnil desiatky, ale nič systémové na zaplátanie dier sa nedeje. Ide o vážnu politickú aj novinársku výzvu.
Pre politické strany – ako postihovať prelievanie ziskov do daňových rajov, ako trestať nadnárodnú korupciu a pľundrovanie prírodných zdrojov, prípadne aj sprevádzané vojnou alebo prevratom prezentovaným ako „oslobodenie“. A pre novinárov – písať bez dvojakého metra.
Za takúto novinárčinu sedí vo väzení mučený zakladateľ WikiLeaks Julian Assange. Jeho server totiž publikoval okrem iného dôkazy o vojnových zločinoch USA a korupčných aférach amerických firiem, ktoré profitovali z obnovy povojnového Iraku a z prístupu k irackej rope. Za to mu hrozí trest smrti.
Aký to bude signál pre novinárov? Taký, že investigatíva a whistleblowing, dokonca aj v tzv. slobodnom svete, môžu ísť iba odtiaľ potiaľ, ak sa to týka „našich ľudí“?