Žiak základnej školy z Ružomberka chodieval na Hviezdoslavov Kubín a Puškinov pamätník, v archíve Slovenskej televízie sa našiel dokument, ako pripravuje omeletu s legendárnym kuchárom Ondrejom Antovszkým. Mieša žĺtky s cukrom a ide mu to. Prišla revolúcia, zo žiaka už bol vyštudovaný žurnalista a stal sa podnikavcom. Teraz sa zdá, že nie hocijakým, tridsať rokov riadil na Slovensku od prezidenta cez vlády, súdy a prokuratúru až po volavku zo Žitného ostrova úplne všetko.
Uvidíme, aké kosti a kostlivcov nám do volieb poskytne niekto tajomný, kto poťahuje nitky a určuje, čo smieme čítať už teraz a čo až vtedy, keď on rozhodne. Koho dáme dole. Z televízorov hučia vypípané vety. V teatrológii sa tento žáner volá divadlo hnusu: nikoho nenechá na sedadle, niekto vyskočí od nadšenia, niekto od zhnusenia.
A kým v televízoroch servírujú takéto divadlo, v malom mestečku pred Freshom žobre skupina malých detí. Čakajú už od šiestej na to, že po 20. hodine sa predáva pečivo a chlieb za znížené ceny. Tak to býva vraj každý večer.
Moja kamarátka píše na FB: Každého obťažovali žobraním, pracovník SBS ich odháňal, ony na neho útočili. Jednej malej som sa spýtala, ako sa s tým dospelým rozpráva. Jej odpoveď ešte stále rozdýchavam: „Ty buď ticho, biely jogurt, ty stará…“
V jednom denníku publikujú reportáž z prieskumu o voličoch ĽS NS v Žiline a Krupine. Respondenti v ňom rozprávajú jazykom svojho každodenného života. Na prekvapenie to nie sú žiadni asociáli ani deklasované živly. Človek si podvedome vybaví, že v Taliansku sa budúci fašistický režim rodil práve tak. Tí hore si nevideli ďalej od nosa a tí dolu mali toho dosť.
November – to bola kultúrna revolta. Z tých, čo reálny socializmus žili, sa podľa zistenia sociológov okrem malej hŕstky katolíckych a občianskych disidentov zo zmeny režimu najviac tešia odborníci a inteligencia. Obeťami nového režimu sa stali dôchodcovia, farmári, komunistickí funkcionári, robotníci, pracovití, poctiví a slušní ľudia. Zbabelci vykrikovali vždy spoza plota – dnes na sieťach a anonymne.
Robotníci ani v minulom režime nemohli stratiť nič, iba svoje okovy, preto uverili a preto sa v tých prvých voľbách na svojej budúcej nádeji podieľali. Od nich dostala komunistická strana príučku, lebo November nebol víťazstvom nových strán, no porážkou tej jedinej.
Ale napriek tomu, že robotníci hrdinsky zvíťazili, slobodu vybojovali pre iných. Chudobné deti žobrú pred Freshom a napádajú iba o niečo bohatšie „biele jogurty“. Nik sa ich však nezastane. Médiá sú plné osláv. Čiu slobodu oslavujú?
Karol Ježík, zakladateľ denníka Sme, mal krédo: „Musíme byť kritickí, no nie opoziční.“ Ak by to zamestnanci médií ctili, preferencie vo volebných modeloch by vyzerali inak. Čoho je veľa, toho je príliš.