Vedenie školy sa už zastrájalo, že na súčasných študentov pošle políciu, pretože svoju nespokojnosť s krízou kapitalizmu nenahlásili, ale potom zrejme komusi napadlo pozrieť sa do kalendára.
Jedno majú študenti naprieč časom a epochami spoločné. Neochotu akceptovať premisu, že žijú v najlepšom možnom svete. Hádam je to tým, že nezažili horší. A môže ísť o ilúziu, že práve oni nájdu recept na lepší svet, než je ten neznesiteľne najlepší. V každom prípade oblepili starobylú univerzitu heslami, že „spomínať nestačí, na mŕtvej planéte nie sú žiadne výročia“, alebo „zmenu systému, nie klímy“.
Bolo by neprirodzené, keby nastupujúcej generácii vyhovoval systém, ktorý neráta s budúcnosťou, a preto rezignoval na kritickú reflexiu súčasnosti. A neprekvapuje, že štrajkujúci študenti medzi seba neprizvali celebrity, zaneprázdnené rituálnymi oslavami zachráneného sveta, ale ľudí, ktorí nahlas rozmýšľajú o nevyhnutnosti zmeny. Okupačný štrajk mladých filozofov tak svojou prítomnosťou obohatili napríklad dokumentarista Karel Vachek či historik a český expremiér Vladimír Špidla.
Všeobecne platí, že si deti so starými rodičmi rozumejú lepšie než s rodičmi. Nečudo teda, že v Amerike mladí obdivujú Sandersa, v Británii Corbyna, vo Francúzsku Mélenchona. Všetko sú to politici, z ktorých majú liberálni rodičia dnešných vysokoškolákov husiu kožu. Bolo iba otázkou času, kedy i našej mládeži svitne, že baviť sa o budúcnosti nemá zmysel s rodičmi, čo zapríčinili kapitalizmus, a podnetnejšie si bude vypočuť prarodičov, ktorým bolo vopred jasné, že sa to nemôže dobre skončiť, a na ich slová došlo.
Aj u nás, v strede Európy, sa nesmelo začína diskutovať o tom, čo treba na tejto planéte robiť inak, ak na nej chceme žiť i v budúcnosti a ak sa na nej nemienime vzájomne vyzabíjať. V tejto debate sotva môžeme očakávať nejaké rozumné nápady od ľudí, ktorí z dnešného stavu profitujú, alebo od tých, čo sa živia jeho vyfarbovaním naružovo. Stále platí, že spoločenské systémy kolabujú a zanikajú, až keď vyčerpali všetky možnosti, ako sa udržať. Zmeny, ktoré budú kapitalisti ochotní akceptovať, budú však iba kozmetické.
Štrajkujúci vysokoškoláci z Karlovej univerzity, zdá sa, dospeli k názoru, že od politikov nemá zmysel očakávať spoločenskú zodpovednosť: „Chceme sa učiť prevziať iniciatívu,“ oznamujú. „Chceme sa učiť spochybňovať spôsob, akým naša spoločnosť funguje, a rozhodnutia, ktoré robia naši politickí predstavitelia.“
Od zistenia, že kapitalizmus má problémy, ktoré nedokáže vyriešiť, je len krok ku konštatovaniu, že problémom je kapitalizmus. Kým mladí zostarnú a zmieria sa s tým, že peniaze sú až na prvom mieste a človek človeku má byť vlkom, chcú od života čosi lepšie. Napríklad spravodlivosť, zdravie či mier. To tu už dlho nebolo a preto sa dá ťažko odhadnúť, či šlo iba o happening, alebo padajú prvé kocky domina.