Na slovách záleží. V politike dvojnásobne. Názornou ukážkou je tzv. grécka kríza, ktorá čoskoro prerástla do krízy eurozóny. Diskusiám o nej dominovala jedna interpretácia príčin problému: nezodpovedné správanie dlžníkov.
Podľa tohto príbehu problémy eurozóny, ktoré sa začali na prelome rokov 2009 – 2010, spôsobili neschopné vlády (poväčšine) južanských krajín a nepriamo ľudia, ktorí ich volili. Bolo preto správne, aby náklady „riešení“ niesli práve oni. Nielen spravodlivé, ale aj efektívne: ako odstrašujúci príklad pre ďalších, ktorí by si chceli „žiť nad pomery“.
Príbeh o „dlhovej kríze“ (teda: kríze spôsobenej verejnými dlhmi niektorých krajín) má však vážne trhliny. V prvom rade, krajiny ako Španielsko či Írsko mali bezprostredne pred vypuknutím problémov rozpočtové prebytky a dlh na historicky nízkych úrovniach. V Grécku to bolo inak, no nikoho to veľmi netrápilo.
V roku 2007 OECD chválila v správe Grécko za jednu z najvyšších mier rastu spomedzi členov organizácie, udržanej aj počas dvoch predchádzajúcich rokov, napriek fiškálnej konsolidácii. Keď začali úrokové miery verejných dlhov rásť, nie všetkých „potrestali“ trhy rovnako. Nemecký dlh vzrástol za krátke obdobie o 20 percent, istý čas bol vyšší než španielsky, napriek tomu si užíval Berlín nízke úrokové miery.
Nebola to teda úroveň dlhu. Časť vysvetlení leží v hlbších problémoch ekonomík. V niektorých prípadoch stál hospodársky rast na krehkých fundamentoch: napríklad v Írsku s rýchlo rastúcim finančným sektorom. Iné krajiny vrátane Grécka trpeli dlhodobými obchodnými deficitmi. Na druhej strane Nemecko a pár ďalších akumulovali neudržateľné prebytky. Eurozóna nemala mechanizmy, ktoré by dokázali vnútorne naprávať tieto nerovnováhy – napríklad rozpočtovými transfermi. Nemá ich dodnes.
Druhou príčinou bola nefunkčnosť finančných trhov. Keď v roku 2009 vypukli problémy, úrokové miery verejných dlhov problematických krajín vystrelili prudko hore. Nárast z 2 na 20 percent však nebol „objektívnym odrazom“ zvýšenia rizika. Bol prejavom náhlej paniky investorov, ktorá vyvolala dominový efekt. Úrokové miery rástli aj ďalším krajinám, museli sa obrátiť na „záchranné pôžičky“.
Ak nazveme problémy eurozóny „dlhovou krízou“, zakrývame skutočnú povahu problémov. A nie je to len akademická debata. Ako upozornil svojho času Joseph Stiglitz, ak by sa v prvých mesiacoch podarilo stlačiť grécke úrokové miery pod 3 až 4 percentá, žiadna eskalácia by nenastala. Stačilo len garantovať grécky dlh. ECB však trvalo dva a pol roka, kým sa odvážila vyhlásiť za de facto veriteľa poslednej inštancie. A spoločný dlhový nástroj nemá eurozóna doteraz.
Živiť príbeh o dlžníkoch, ktorí životom nad pomery dostali eurozónu do problémov, je nezodpovedné. Odvádza nás to od hľadania skutočných riešení. A predlžuje zraniteľnosť spoločnej meny ďalšou krízou.