Schopnosť pripraviť ľudí o majetky, napríklad o generáciami budované rodinné podniky, drobné živnosti, ale aj o akcie firiem či peniaze v bankách, komunistickí experti s monopolom na moc v Československu po februári 1948 predviedli vo veľkom štýle. Pokiaľ drobné podnikanie v Poľsku, Maďarsku a v NDR bolo počas celej existencie socializmu úplne bežné, u nás sme zoštátnili úplne všetko. V roku 1953 počas menovej reformy prišli obyvatelia o úspory nad päťtisíc korún nevýhodným prepočítaním na novú menu. Z chudákov sa tak stali žobráci, ktorí museli začať sporiť pre svoje rodiny a domácnosti skoro od nuly.
Zvláštnou kapitolou, o ktorej sa patrí pri 30. výročí pádu totality u nás hovoriť, bol chronický nedostatok voľne vymeniteľných mien. Koruna československá (Kčs) bola oficiálne krytá zlatom a ostatnými aktívami Štátnej banky československej. Krytie meny zlatom bolo iba falošnou kamuflážou, ktorá mala navodiť dojem, že krajina má pevnú menu. Kurz koruny bol desaťročia oficiálne prepočítavaný na voľne vymeniteľné meny cez zlatú paritu, ktorá dávno stratila reálne opodstatnenie v ekonomike. Najmä pokiaľ išlo o jej konkurencieschopnosť uspieť s tovarmi na vyspelých zahraničných trhoch.
Štát sa prezentoval umelo nadhodnoteným kurzom Kčs voči západným menám v oveľa lepšom svetle, ako by sa patrilo. Za oficiálny kurz nebolo možné predávať z našich výrobkov do kapitalistických štátov skoro nič, čo si vyžadovalo umelé zásahy vo forme štátnych dotácií na export. Oficiálny kurz Kčs k USD bol zhruba 6 : 1.
Naši turisti krvopotne vybavujúci v ŠBČS devízové prísľuby na predaj tvrdej meny pritom za dolár zaplatili 28 Kčs a u vekslákov na čiernom trhu niekedy aj viac ako 33 Kčs. Nedostatok devíz štát tlmil tým, že dovážal na náš domáci trh zo západných štátov veľmi málo spotrebných tovarov. Nehovoriac o tom, že ceny dovážaných tovarov štát zaťažoval vysokými daňami, čo naháňalo vodu na mlyn pašovaniu a čiernemu trhu.
Zaujímavosťou vtedajšieho devízového hospodárstva bol akýkoľvek zákaz vývozu cudzej meny. Všetky vyvážané a dovážané peniaze v cudzej mene museli byť zaregistrované a poznačené v devízových vyhláseniach. Ten, kto chcel colníkov na hraniciach oklamať, riskoval, že pri osobnej prehliadke o zatajené peniaze príde ich konfiškáciou. V prípade väčších súm delikvent mohol byť aj odsúdený za poškodzovanie devízového hospodárstva na niekoľkoročný trest odňatia slobody.
Prísnemu režimu podliehali aj listové zásielky zo západných štátov obsahujúce valuty. Poštový colný úrad ich všetky presvecoval. Adresát následne dostal úradne otvorenú a naspäť papierovou páskou prelepenú a opečiatkovanú obálku, v ktorej bol priložený malý lístok s informáciou o povinnosti ich výmeny za tuzexové bony alebo koruny. Navyše adresát musel zaplatiť poštovné, pretože došlo k prerušeniu poštového styku úradným colným úkonom. Absurdné? Áno, ale tak sme tu žili.