Francúzsko a Nemecko navrhli dvojročný proces reformy EÚ. Nehovoríme o ničom menšom než o novom spôsobe tvorby a fungovania inštitúcií a o nových politických prioritách. Nie je vylúčená ani zmena európskych zmlúv. Predpokladajme, že nejde o ďalšiu iniciatívu s krátkym politickým životom, k plánu sa prihlásila aj nová šéfka Európskej komisie a Európsky parlament.
Takže sme niekde v úvode debaty o tom, či začať diskutovať o reforme únie. Skúsme vymenovať pár argumentov, ktoré v nej určite zaznejú. A sú neférové alebo v zásade zbytočné.
Prvým, a veľmi obľúbeným, je tvrdenie, že Francúzi a Nemci chcú ostatným „zas čosi nanútiť“. Ich návrh sa však zameriava na proces, nie obsah reformy. Reagovali na rastúce volania po novej európskej vízii. Zoznam otázok, ktorým sa má venovať Konferencia o budúcnosti Európy, je všeobecný a otvorený.
Rovnakým evergreenom je konštatovanie, že na diskusie o reforme EÚ nie je správny čas. Musíme predsa čeliť klimatickým zmenám, dôsledkom digitalizácie, konkurencii Číny, bezpečnostným hrozbám, rozpadajúcemu sa transatlantickému partnerstvu… To je pravda. No v terajšom stave nedokáže únia nič z toho efektívne – včas a s výsledkami – riešiť. Čakať s diskusiou na úplne vhodný čas, keď nebude treba riešiť iné priority, znamená premeškať všetky príležitosti.
S prvou výhradou súvisia obavy z „federalizmu“. Cieľom plánovanej konferencie nie je vytvoriť federálnu, ale lepšie fungujúcu Európu. V niektorých prípadoch to bude znamenať presun nových kompetencií na európsku úroveň (kde o nich rozhodujú zástupcovia štátov v Európskej rade a občanov v europarlamente). V niektorých zrejme ich navrátenie členským štátom. Hoci, úprimne, ak sa pozrieme na problémy, ktoré musí EÚ riešiť, druhá možnosť nebude častá. Nie kvôli „federalizmu“. Kvôli efektívnosti.
Nakoniec je tu komplikovaná otázka „zmeny zmlúv“. Do nej sa, na rozdiel od Paríža a Berlína, mnohým členským krajinám nechce. Ide o dlhý proces s neistým výsledkom. Každú zmenu bude treba ratifikovať, v niektorých prípadoch asi aj referendom.
Ak možnosť zmeny zmlúv úplne vylúčime, vedie to k dvom pravdepodobným výsledkom: vopred odmietneme výraznejšie reformy, ktoré EÚ potrebuje. Napríklad reformu inštitúcií. Naťahovanie existujúcich zmlúv sa dá, no má svoje limity. Druhou možnosťou je riešiť zmeny mimo zmluvného rámca. Tak funguje Fiškálny kompakt, euroval a pod.
Dáva to mieru flexibility, no zároveň prináša riziká. Napríklad slabšiu demokratickú kontrolu a transparentnosť fungovania. Okrem toho, akékoľvek vytváranie nových mechanizmov mimo základných zmlúv zvyšuje pravdepodobnosť rozdeľovania Európy na koalície ochotných a tých, čo ostanú mimo spolupráce.
Na zmeny vo fungovaní únie bolo už včera neskoro. Najhorší spôsob, akým sa možno postaviť k francúzsko-nemeckej iniciatíve, je pokúsiť sa ju zablokovať. Alebo potichu nechať vyšumieť.