Predstava neustále sa rozširujúcej únie patrí medzi posvätné kravy európskej politiky. Z dobrých dôvodov. Rozšírenie pomohlo čiastočne prekonať múry postavené studenou vojnou. Perspektíva členstva v EÚ stabilizovala strednú a východnú Európu – politicky aj ekonomicky.
Okrem toho, špeciálne vo vzťahu k Severnému Macedónsku vyznelo francúzske veto neférovo. Krajinu viedla proeurópska, progresívna vláda, ktorej pragmatický prístup pomohol (aj vďaka rovnakému prístupu vtedajšej gréckej vlády) vyriešiť vleklý spor s Gréckom, týkajúci sa názvu krajiny.
Spochybňovanie súčasného spôsobu fungovania politiky rozširovania EÚ však nie je nejakým francúzskym trucom. Do značnej miery vyplýva zo skúseností s krajinami, ktoré do únie vstúpili v rokoch 2004 a 2007.
Prvou je pochybnosť o schopnosti politiky rozšírenia iniciovať zásadné zmeny vo fungovaní ekonomiky a štátu. Prístupový proces si vyžadoval formálne zmeny inštitúcií. Súčasný vývoj v krajinách strednej a východnej Európy však ukazuje, že to nestačí. Ak pod fasádou formálnych zmien ostáva oligarchická štruktúra ekonomiky, úzke prepojenie ekonomických záujmov s politikou, i endemická korupcia, ohrozuje to stabilitu krajiny, aj únie. Členstvo v EÚ dokonca dáva miestnym oligarchom a skorumpovaným politikom nové možnosti: napríklad financovaním klientelizmu cez európske peniaze.
Príčinou je aj nedostatočný dôraz prístupového procesu na kvalitu a silu inštitúcií právneho štátu. Okrem toho, tlak na posilňovanie nezávislosti prokuratúry a polície či kvalitu súdnictva výrazne klesá v momente vstupu do EÚ.
A nakoniec je tu pochybnosť o nezvratnosti zmien. Krajiny západnej či severnej Európy majú vlastné problémy s nacionalizmom, šovinizmom či extrémistickou politikou. Problémy strednej Európy sú však výrazne iné. Máme tu vlády spochybňujúce základné hodnoty únie. Z demokratov sa stávajú hlásatelia neliberálnej demokracie. V regióne vládnu politici pod veľkým vplyvom úzkych ekonomických záujmov alebo priamo oligarchovia. Korupcia a klientelizmus nie je chybou existujúceho systému, ale jeho inherentnou súčasťou. Proces ekonomickej a politickej transformácie nikdy nebol lineárny. Dnes je zrejmé, že ani jednosmerný.
Politika rozširovania EÚ môže pomáhať zmenám, vďaka ktorým sa susedné krajiny stanú demokratickejšími, férovejšími. No potrebuje zmeny. Musí klásť väčší dôraz na inštitúcie, ktoré zabezpečia funkčný právny štát. Ekonomickú a sociálnu kohéziu pristupujúcich krajín so zvyškom EÚ by mal posilňovať ich postupným zapájaním do existujúcich európskych programov – zníži sa tým riziko, že krajina vstúpi do EÚ „nepripravená“ čerpať benefity členstva. Súčasne by mal byť prístupový proces dvojsmerný – umožňovať uvoľniť spoluprácu, ak sa stratí ochota plniť jej podmienky.
V konečnom dôsledku nestojí dôveryhodnosť politiky rozširovania na tom, či sa k nej hlásime veľkými slovami. Ale na tom, či prináša pristupujúcim krajinám aj EÚ benefity konkrétnymi činmi.