Tým sa súčasný politický život značne odlišuje od minulosti, keď stačilo zistiť, že za všetkým sú buď ženy, alebo prinajhoršom peniaze. Bezprostredne po tomto zistení sa mohlo ísť takpovediac domov.
Uplatňovať toto nadmieru zastarané hľadisko dnes stráca zmysel. Napríklad v období šesťdesiatych rokov každého nadchýnal vtip prevzatý z eroticko-politicky-finančného časopisu, akým bol vtedy Playboy, ktorý sa sústreďoval na tieto oblasti a umožňoval práve v nich pomerne rýchly a aktuálny prehľad. V ňom vychádzal v ústrety už vtedy najmä mravne poklesnutým čitateľom: „Slečna, táto tabletka je naozaj proti morskej chorobe!“
Nič viac tam nebolo a dnešný čitateľ by z tohto vtipu azda musel mať povinne korektnú hrôzu. Teda z toho, čo všetko pod tým rozumel zvrhlý zvrhlík minulosti, ktorý tento časopis zobral do rúk, a to napriek všetkému, čo bolo o ňom známe, ba dokonca všetkému v ňom aj rozumel! Prirodzene, ak sa zasmial. Čím sa sám usvedčil.
Išlo v samotnom vtipe o bielu či čiernu lož? Alebo iba o akúsi celospoločenskú prevenciu ľahtikárskeho plejboja, prameniacu z nechuti platiť v budúcnosti alimenty a tým fakticky podporovať už vopred rozvrátenú rodinu? Či o ochranu pred hlúposťou a naivitou? Alebo o konštatovanie daného stavu?
O čo väčšia radosť vnikne do našich sŕdc a príbytkov, keď zistíme, že dnes už by to plejboj nemohol. Tabletku by si slečna nemohla vziať ani sama od seba, teda úplne bez toho, aby bola uvedená do omylu oným úchylným nápadníkom, ktorý mal – rovnako vtedy ako dnes – zreteľne viac manuálne než čisto duchovné či rodinné úmysly.
Starajú sa o to, ako som sa dočítal, pred parlamentnými voľbami už aj celé politické strany. To znamená zástupy právnikov, teológov či iných samostatne hospodáriacich pracovníkov: „SNS navrhuje, aby žena, ktorá sa chystá na interrupciu, musela o svojom zámere informovať muža, s ktorým otehotnela. Chce tiež zakázať voľný predaj tabletky po, ktorá by podľa nich mala byť iba na predpis.“
Ako by ten starý, nepríliš duchaplný, vtip teda vyzeral dnes? Pravdepodobne by spočíval v striktnom administratívnom vyjadrení, sprevádzanom poukazom na príslušný, najlepšie aj notársky overený, úkon: „Slečna, ak by ste si potom nechceli/chceli vziať túto tabletku proti morskej chorobe, tak vám to nepodpíšem/podpíšem! To, čo sa nehodí, povinne spolu škrtneme po obojstrannom rozhodnutí a vytriezvení!“
Nepíšem to preto, aby som moralizoval. Ani preto, aby som chránil či, naopak, devastoval život. Len aby som poukázal na to, že život by malo byť možné i celkom obyčajne žiť. Naša generácia ešte mohla. Teda zasmiať sa a riešiť to všetko po svojom. Lebo život býva často ešte zložitejší ako právo, morálka, teológia a televízia. Dokonca ešte zložitejší ako samotná politika.