Jedinou možnosťou, ako tieto zmrazené finančné pohľadávky v budúcnosti získať späť, bude zrejme nevyhnutnosť vymeniť ich za zvodné fotografie istej krásnej Aljušky Z., ktoré vraj s láskou doteraz opatrujú viacerí prezieraví politici vo svojich mobilných telefónoch.
Prirodzene, ak prejavia veľkorysú ochotu vzdať sa práve týchto skvostov na prospech celej spoločnosti. Čo je málo pravdepodobné. Skôr by sa asi dalo vymeniť slávne múzeum Louvre za prázdnu škatuľu od banánov.
Nejde pritom o jedinú výmenu, ktorá, ako sa zdá, nebude v politickej rovine v najbližších dňoch vôbec možná. Hladinu rozvírilo najmä zistenie predsedu KDH Alojza Hlinu, že politická nadváha a zrejmý extrémizmus ĽS NS narastajú vďaka bezuzdnej konzumácii „tresky“, ktorej sa oddávajú v parlamentnom bufete kotlebovci bez rozdielu.
Reťazce, ktoré predajom tresky tlačia národ do záhuby, budú preto vytlačené reštauračnými zariadeniami, z ktorých človek vždy po bohatej konzumácii vyjde oveľa štíhlejší, ako keď tam hladný vstúpil. Pod rozvírenou politickou hladinou navyše dokáže predseda kedykoľvek odhaliť kŕdle „úchylov“ takmer vo všetkých súčasných stranách.
Vysoko nad hladinou už, našťastie, však nádejne plápolá kapitánska výložka na vysokom stožiari, vďaka ktorej národ hneď nájde východisko z bludného ideového lesoparku bohumilej strany. Ak je teda nejaký problém pri zostavení vlády, ktorá po voľbách prinesie definitívnu zmenu, potom je to iba otázka spojenia určitých strán. Tie by vlastne boli už dávno spojené, keby si navzájom hrubo neunášali svoje politické ženy. O všetky ostatné áno, o tieto sa však zodpovední politici deliť jednoducho nedokážu.
Môže to mať neprekonateľné negatívne dôsledky. Môže byť takto unesená politická žena dodatočne rehabilitovaná? Dokáže azda prekonať Andrej Kiska, predseda Za ľudí, sám seba a nezištne vrátiť napríklad poslankyňu Veroniku Remišovú do pôvodných (ne)hodných rúk Igora Matoviča, lídra OĽaNO? Dá sa na to vôbec pomyslieť? Nezmrazí ju potom dotknutý politik ako takú zákernú „tresku“ niekde u babky na povale? Nezamuruje ju iný susedný a o niečo slabšie kresťanský politik ako Matovič ako hriešnu bosorku do nebankových kláštorných priestorov?
Niektoré zlozvyky každodennej straníckej práce sa dajú veru ťažko prekonať. Povedzme, ak si človek zvykne na biele webové stránky, nečíta potom už vraj nijaké iné. Niekedy dokonca ani zatiaľ ešte nenapísané politické programy. Skutočná haravara a zmena nastanú až po sviatkoch. Lenže, ako sa pýta poľský aforista Stanisław Jerzy Lec: „Je pokrok to, keď kanibal použije vidličku?“