Vianoce bez pomarančov

24.12.2019 16:00

Južného ovocia bolo kedysi na našich stoloch oveľa menej ako dnes. Výnimku tvorili vianočné a veľkonočné sviatky, či na Mikuláša, keď sa aj v čase socializmu do obchodov dostalo viac mandarínok a kvalitných pomarančov, a to i napriek nedostatku devíz.

V obmedzenom rozsahu to platilo aj pre banány či ananásy. Na ovocie z dovozu bolo potrebné niekedy vystáť rad a uspokojiť sa napríklad s limitom nákupu dva kilogramy na zákazníka.

V mnohých krajinách „ostbloku“ bola dostupnosť dovozových potravín a ovocia výrazne horšia ako v Československu. Najlepším zásobovaním a naozaj širokým sortimentom tovarov sa mohlo pochváliť iba Maďarsko, ktorého pulty obchodov boli plné tovarov, ktoré by zákazníci v iných krajinách s nekonvertibilnou menou márne hľadali. Poľsko a Rumunsko v čase nedostatku mäsa v obchodoch napríklad vyvážali najkvalitnejšie mäso a šunku výmenou za dovoz bôčika a bravčových hláv.

Obyvatelia Nemeckej demokratickej republiky mali síce štátne aj súkromné predajne ovocia a zeleniny, ale na pultoch obchodov sa museli uspokojiť predovšetkým s domácimi jablkami a kubánskymi pomarančmi. Tie sa ťažko šúpali a mali ostrejšiu chuť ako citrusové plody dostupné dnes. Citróny bolo možné kúpiť skoro všade. Vďaka tomu, že sa dovážali najmä z Albánskej ľudovej republiky bez nutnosti platiť voľne vymeniteľnými menami.

Chronickým nedostatkom devíz a od roku 1978 aj mizerným zásobovaním potravinami trpelo Poľsko. Táto krajina od roku 1981 do roku 1990 predstavovala pre občanov ČSSR spiace kráľovstvo z rozprávky o Šípkovej Ruženke. Výnimočný vojenský stav zavedený 13. decembra 1981 síce na konci apríla 1983 zrušili, ale vycestovať do Poľska bolo možné súkromne len na písomné a úradne overené pozvanie od blízkej rodiny. Na hraniciach bolo tiež potrebné počítať s dôkladnými kontrolami, pretože za naše koruny na čiernom trhu bolo v Poľsku dostať štvornásobne viac, ako predstavoval úradný kurz. Ich vývoz sa však striktne obmedzoval.

Krátko pred Vianocami 1986 som vycestoval vlakom do Drážďan, odkiaľ som potom zamieril do susedného Poľska. Na odporúčanie známych som si pred odchodom z ČSSR so sebou pribalil do ruksaku dve kilogramové balenia kvalitných pomarančov a dve vrecká detskej krupice. Tie som cez NDR priviezol do Poľska, kde som ich daroval známym, u ktorých som nocoval.

Prekvapením pre mňa vtedy bolo vyjadrenie môjho poľského priateľa, že pomaranče a krupica sú pre neho vzácnejšie ako zlato alebo americké doláre. Za doláre sa dalo kúpiť v tamojších Pewexoch (podobne ako u nás kedysi Tuzex) čokoládu, holandské kakao, zahraničnú kozmetiku a pod., ale nie banány, pomaranče či detskú krupicu.

V tom čase v Poľsku ešte vládol prídelový systém predaja tovarov na lístky týkajúci sa mäsa a čokolády. Tú bolo možné za poľské zloté kúpiť iba na prídelový lístok (100 gramov mesačne pre deti do desiatich rokov). Zatvorené štátne hranice vtedy naozaj u našich severných susedov premenili súkromne privezené pomaranče a krupicu na hodnoty vzácnejšie ako zlato.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Tuzex #socializmus #Poľsko #ovocie a zelenina #NDR #Maďarsko #Československo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku