Jednoznačné víťazstvo konzervatívcov v britských predčasných voľbách je pre brexit najlepším scenárom. Žiadna iná reálna alternatíva nesľubovala relatívne jasnú a rýchlu odpoveď na otázku, či a ako Spojené kráľovstvo odíde z Európskej únie. Dnes je prakticky isté, že sa to stane na konci januára 2020, na základe dohody.
Istota je pozitívna sama osebe: z kalkulácií reforiem EÚ vypadla jedna neznáma, novej situácii sa môžu prispôsobiť občania aj firmy na oboch stranách Lamanšského prielivu. Dohoda o odchode dáva istotu jedenástich mesiacov „prechodného obdobia“.
No necelý rok je veľmi krátke obdobie na vyrokovanie a ratifikáciu britsko-európskej obchodnej a investičnej dohody. Dráma sa tak zďaleka nekončí, začína sa jej ďalšie dejstvo. V doterajšom bola rokovacia pozícia únie silná aj vďaka tomu, že si udržala vnútornú jednotu. V nasledujúcom to už také isté nie je.
Podobnému problému čelí EÚ aj pri klimatických cieľoch. Plán zelenej tranzície európskej ekonomiky, vyhlásený Európskou komisiou, je výsledkom voličského tlaku aj uvedomenia si faktu, že doterajší hospodársky model je neudržateľný. Jeho schválenie na decembrovom summite bolo dôležitým krokom. Mohol byť plán ambicióznejší? Určite áno. Zachráni nás pred negatívnymi dôsledkami environmentálnych kríz? Pravdepodobne ich len zmierni.
Obsahuje iba „prázdne sľuby“? Určite nie. Lenže hlavnou slabinou európskych plánov, vrátane tých environmentálnych, nie je chýbajúci dobrý úmysel, ani nízke ambície, ale ochota vlád členských krajín podriadiť im individuálne hospodárske záujmy.
Nemecká vláda sa hlasno hlási k uhlíkovej neutralite, no nerobí dosť na splnenie svojich krátkodobejších klimatických cieľov. Druhým rizikom sú kroky, ktoré sú prezentované ako „zelené“, v skutočnosti však sledujú úzke ekonomické záujmy a ich vplyv na životné prostredie je negatívny. Názorným príkladom je slovenská politika využívania biomasy ako obnoviteľného zdroja, ktorá zdecimovala lesy.
Chýbajúca ochota hľadať spoločné dobro je ešte evidentnejšia v tretej oblasti: reforme fungovania eurozóny. Rok 2019 mal priniesť aspoň tri zmeny: vytvorenie rozpočtu eurozóny čiastočne financovaného z nezávislého zdroja, reformu Európskeho stabilizačného mechanizmu (ESM) a dotvorenie bankovej únie.
Nič z toho sa neudialo. Pre odpor krajín okolo Holandska nebude mať menová únia rozpočet, ktorý by dokázal prispieť k jej stabilizácii či prevencii kríz spôsobených vnútornými nerovnováhami. Reformu ESM, presnejšie jej výrazne okresanú verziu, blokuje Taliansko. A diskusie o spoločnej garancii vkladov, treťom pilieri bankovej únie, sa nepohli ani o piaď.
V budúcom roku chce francúzsky prezident Emmanuel Macron spustiť zásadnú a viac ako potrebnú diskusiu o budúcnosti Európy. Nebojím sa nedostatku ambícií. Len ochoty obetovať im úzke a krátkodobé záujmy.