Moje nesplnené záväzky vnučky, našťastie, netrápia. Bolo im asi aj na osoh, že som energiu nevložila do dokončenia práce o verejných politikách. O tom, ako ich stav marí životné vyhliadky detí, ktoré sa narodili do extrémnej chudoby.
Od leta ten záväzok netrápil ani mňa. Veď ak má verejná správa a najmä jej analytické centrá otvorené oči pre dlhodobé dôsledky pomerov, v ktorých vyrastajú najchudobnejšie deti, načo burcovať akademickým textom?
Zdanie otvorených očí budila Vízia a stratégia rozvoja Slovenskej republiky do roku 2030. Rozsiahly materiál dali v júli na medzirezortné pripomienkovanie. Obsahoval programy, ktoré mohli byť pre vyhliadky detí na okraji povestným bodom zlomu. Napríklad opätovná garancia životného minima pre každého, uznanie potreby včasnej intervencie a skorej predškolskej výchovy pre osobnostný rozvoj detí či masívnejšie rozširovanie bytového fondu a nájomného bývania.
Samozrejme, boli tu riziká. Najmä popudzujúci dôraz na potrebu integrovaného „strategického riadenia a plánovania“ a na legislatívu, ktorá by politikov všetkých úrovní zaväzovala konať v súlade s expertne definovaným verejným záujmom.
Rok sa končí, no nie vyhodnotenie pripomienok k Vízii 2030. Je ich toľko, že ju asi pochovajú a s ňou aj nádeje na osvietenstvo verejnej správy. Zo značnej časti razí odpor k reforme spravovania krajiny a podriaďovaniu miestnych cieľov centrálnej vízii. Stavanie mienky odborníkov nad názory volených politikov klalo oči. Rozhodujúce slovo expertov z jednej analytickej jednotky je drzé a bez legitimity.
Predstava, že by sa obce a ministerstvá mali skloniť pred odborne pripravenou koncepciou, je možno drzá. No ešte drzejšie sú pripomienky Aliancie za rodinu a Konferencie biskupov Slovenska. Arogantné, smiešne a tragické zároveň.
Hoci aliancia spája takmer stovku subjektov, nerobí to z nej znalca bytovej politiky či držiteľa faktického dôkazu o tom, že škôlky spôsobujú deťom traumu opustenia. Pokus katolíckych biskupov dokazovať lingvistickú nevhodnosť slova rod vo verejných dokumentoch tiež vyráža dych.
Ešte viac však zaráža, že časť pripomienok od týchto samozvaných odborníkov prevzalo aj ministerstvo školstva, vedy (!!!), výskumu a športu. Aj s pravopisnými chybami. Ktosi spolu s alianciou a v mene ministerstva brojí proti nájomnému bývaniu a spochybňuje i predškolskú výchovu. Problémom nie je zaškolenosť detí, tvrdí aliancia ústami ministerstva, ale rodičia, ktorí ich nevedia pripraviť na školskú dochádzku.
Brojiť proti nájomnému bývaniu či zvaľovať zodpovednosť na rodičov namiesto zlepšovania verejných politík je lákavé. Zbavuje politikov ťažkého rozhodovania, šetrí verejný rozpočet. Pred nami sú voľby a nejednému politickému subjektu také rady prídu vhod. Uvažovanie o dlhodobých dôsledkoch neinvestovania do detí s vďakou nechajú na akademické písanie. Nastal čas oprášiť záväzky.