Opäť osudové voľby

02.01.2020 16:00

Slovensko vo februári čakajú parlamentné voľby. Pre komentátorov je to príležitosť otvorene či nepriamo agitovať za niektorú z kandidujúcich strán, alebo presviedčať občanov, koho by voliť nemali. Angažovaná žurnalistika našťastie nie je povinná a verím, že odo mňa sa ovplyvňovanie slovenských volieb zo susedného Česka neočakáva. Niekoľko univerzálnych myšlienok však hádam neuškodí.

Nepamätám sa na voľby, pred ktorými by sa netvrdilo, že sú osudové. Ale ani na také, ktoré by čosi osudovo zmenili. Ich podstatou je, že sa menia politici, no systém zostáva. Je to dokonca tak, že politici sa striedajú preto, aby sa systém nezmenil. Volebné obdobie je príliš krátke, neumožňuje zmeniť kurz, ktorým sa spoločnosť uberá, respektíve ktorým je vlečená.

Odolnosť systému proti zmenám je daná tým, že funguje predvídateľne. Nemáme radi chaos, riziko. Nechceme čosi, čo si nevieme predstaviť, čiže nechceme zmenu systému. Preto systémovú zmenu žiadna relevantná strana neponúka. Zmenou, ktorou sa opozícia zaklína pred voľbami, sa vždy myslí iba zmena kozmetická.

Programy politických strán sú si podobné, pretože sa všetky usilujú o väčšinového, stredového voliča. Snaha o získanie hlasov názorovej minority pritom nie je iba nevýhodná. Tiež to znamená byť „iný“ a riskovať nálepku extrémistu. Strany jasne profilované ako konzervatívne alebo socialistické sa dnes ocitajú na politickej periférii a o hlasy súťažia rozličné frakcie liberálov: liberálna pravica, liberálna ľavica, liberálni zelení, liberálni liberáli…

Politik si, samozrejme, musí dobre rozmyslieť predvolebné sľuby, pretože čím viac sľúbi, tým viac nesplní, a čím sú jeho sľuby rozumnejšie, tým hlbšie bude rozčarovanie voličov, že mu naleteli. Sklamaný volič to nabudúce skúsi s inými politikmi, ktorí rovnako sľúbia splniť nesplniteľné.

Keďže kolektívna historická pamäť sa kryje s jedným volebným obdobím, opozícia môže získať voličov aj na sľuby, ktoré už v minulosti sľúbila a nesplnila. Ideálne je sľubovať čosi, čo sa nedá odvážiť a odmerať, napríklad demokraciu, slušnosť, slobodu alebo budúcnosť.

Vo voľbách sa nerozhoduje o tom, ako sa bude vládnuť, ale výhradne o tom, kto bude vládnuť. Ľudovo povediac, ide o to, kto bude pri válove. Voličské stratégie sú dve. Odohnať od neho tých, čo sa už vo svojej nenažranosti necítia, alebo nechať vládnuť tých, ktorí sa už nažrali, aby sa k válovu nedostali tí, čo majú holý zadok a budú preto ešte chamtivejší.

Bez ohľadu na to, aký panuje režim, platí ľudový postreh, že politika je panské huncútstvo. Predstava o tom, že jej úroveň závisí od úrovne politikov, je naivná. Politické prostredie je toxické, zostať v ňom na úrovni je nemožné. Preto sa slušný inteligentný človek nezvykne vstupom do politiky kompromitovať a niesť spoluzodpovednosť za to, že strany namiesto toho, aby slúžili občanom, reprezentujú záujmy svojich sponzorov a klientov.

Nie som rád poslom zlých správ, ale ak kedysi boli voľby sviatkom demokracie, obávam sa, že dnes to už neplatí.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#voľby 2020 #Politické strany
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku