Tak som si aj ja predsavzala, že sa dožijem ďalších Vianoc. Nemusím žiť ako niekto! Budem žiť ako ja. Ako spisovateľka a knihovníčka Veronika Šikulová, čo sa modlí zavše i za to, aby napadal sneh, má rada knižky a nemá rada prechádzky. Rada však cvičí jogové pozdravy slnku v našom modranskom jogovom štúdiu, ponára sa v pezinskom bazéne, teraz nepije a nefajčí, rozhodla sa, že chce ešte niečo urobiť!
Netreba sa stále trápiť. Niekam niekedy zájsť, lebo s ľuďmi treba byť, a vidieť aj svet okolo, aby sa to ukladalo do riadkov, pod viečka a do hlavy. Niekde sa treba zavše previezť ako ten doktor z Vesničky strediskovej, prísť a odísť…
Ani nemusím vyzerať, že mám dvadsať, tridsať či štyridsať. Je mi dobre takej, aká som. Veď nejdem na karneval, aby som hrala mladicu.
Je po sviatkoch, skončili sa aj prázdniny, vo dvore je tichučko, len susedov kohút vykrikuje. Keď som fajčila, hocikedy v noci alebo nadránom o pol tretej vyšla som na terasu a zapálila si „cigu“. Neraz na jeseň som počula, ako si za humnami chodil nejaký láskychtivý jeleň, ručal, až sa triasla zem, ako z útrob zeme, akoby svet bolela duša! A svet, teda aj mňa, bolela duša, keď taký jeleň osamelý nariekal tak hlasno.
Inokedy, na jar, načúvala som s cigaretou na gánku vtákom, ako sa jeden po druhom zobúdzajú, mechria v hniezdach. Viem, že kukučka je aj nočný vták, či to, že kačky rozprávajú zo sna, že husi často letia v noci a potom obloha vyzerá, akoby hviezdy gagotali na nebi.
Odkedy nefajčím, nevyliezam v noci na gánok. Zavše z postele, rovno z perín, vidím z okna padať meteor alebo letieť pristávajúce lietadlo, čo bliká. Všetok ten šuchot, blkot, hvizdot či šepot zvieratiek v tme si iba predstavujem.
A tak som si dala ešte jedno predsavzatie, že hocikedy v noci to tam skontrolujem. Že nakuknem na tú noc, ako sa vonku rozprestiera sťa dáky obrus v záhrade.
Ja už nemusím a ani nechcem byť svätá, len môžem – trebárs aj chcieť…
A vari budem iba taký iný svetský svätec, taký, čo robí iné zázraky! Veď aj próza alebo báseň sú zázraky, a ako ťažko sa urodia… Koľko to treba sadiť a potom okopávať, ako vedia slová, ba celé odseky či strany zabehnúť. Ako kŕdeľ, keď sa rozbehne či rozletí, ako sa vedia zatárať, roztatáriť a aké je to niekedy neúrodné políčko, aj keď ho často zalievate. S robotou je tuším vždy kríž. Takmer je jedno, čo človek robí, však? A bez nej iba trápenie!
Inak, nebojte sa, aj ja sa cítim sama, a nie som sama. A zavše ani tak, ani tak, všetci sme tu takí.
Tak nech nás Pán Boh živí, zakád budú slivy, a ked budú čerešne, nech nás trebárs čert vezne.