Rovnako sa predstiera, že vzťahy medzi štátmi definuje medzinárodné právo, zmluvy a dohody, ale v praxi sa odjakživa uplatňuje primitívne právo silnejšieho. Je dobré si to občas pripomenúť, pretože to najhoršie, čo nás môže v reálnom svete poškodiť, je vlastná naivita.
V čerstvej kauze iránskeho generála, ktorého dal zabiť americký prezident, je jasné, že preventívna likvidácia potenciálneho súpera v budúcej vojne nikdy nebude legitímna podľa medzinárodného práva.
Trump Solejmáního zabil preto, lebo sa mu to zachcelo, a preto, že mohol. Právom silnejšieho. Je to odkaz, posolstvo, ktoré Trump adresoval rovnako americkým nepriateľom, ako aj americkým partnerom.
Ak niekto praktikuje v politike právo silnejšieho, znamená to, že zmluvy a dohody s ním majú sotva cenu papiera, na ktorom sú vytlačené, pretože silnejší sa ich drží iba vtedy, keď sa mu to hodí. Nie je celkom pravda, že prezident USA je nepredvídateľný. Dá sa dopredu predvídať, že spraví to, čo chce. Presnejšie je konštatovať, že je nedôveryhodný a krajine, ktorej šéfuje, že sa teda nedá veriť.
Americkú politiku najlepšie vysvetľuje George Friedman, odborník na národnú bezpečnosť a zakladateľ súkromnej konzultačnej spravodajskej agentúry Stratfor. Nezdržuje rečami o princípoch a hodnotách, no vecne, cynicky popisuje stratégiu a metódy, ako si USA udržiavajú vo svete moc. Čítať Friedmana je užitočné preto, lebo ho čítajú ľudia, ktorí podľa jeho geopolitických receptov vládnu.
Friedman predpokladá, že všetko možno vyriešiť hrubou silou. To však zákonite vyvoláva protireakciu. USA majú už aj u svojich partnerov a spojencov povesť neokrôchaného barbara, ktorý egoisticky hľadí iba na seba, zatiaľ čo v civilizovanej spoločnosti sa preferuje stratégia win-win, keď vyhrávajú všetci alebo aspoň nikto nie je totálne porazený.
Nakoniec to bude práve stávka na právo silnejšieho, ktorá zo svetového lídra a hegemóna spraví po zuby ozbrojeného outsidera, s ktorým nikto nemá chuť hovoriť, obchodovať ani spolupracovať.
V časoch mieru je prax, keď sa koná právom silnejšieho, nepríjemná a nevkusná, ale dá sa s tým žiť. Lenže mier nikdy netrvá večne a zodpovedná politika neráta s partnermi, o ktorých dopredu vieme, že nie sú do nepohody. Je zrejmé, že USA pre nás nie sú zárukou kolektívnej bezpečnosti, ale, naopak, bezpečnostným rizikom. Netreba to roztrubovať na každom rohu, ale je dobré, ak si to zapíšeme za uši, sme si toho vedomí.
Pre krajiny, ako je Česko a Slovensko, platí, že to najlepšie, čo môžu urobiť pre svoju bezpečnosť, je nerobiť si nepriateľov. Nepridávať sa k nikomu proti iným, hľadieť byť s každým zadobre. Strániť sa vojenských blokov. Nepredávať sa nikomu ani sa nikomu nevnucovať. Usilovať sa o čo najväčšiu sebestačnosť. Nonstop zametať pred vlastným prahom. Ak už teda na to všetko nie je neskoro.