Najnovšia fáza konfliktu sa rozhorela v apríli minulého roka, ofenzívou jednotiek generála Haftara, ktorého podporuje Rusko, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty a Egypt. Vládu premiéra Sarraia uznala Organizácie Spojených národov a väčšiny krajín, no priamu vojenskú pomoc je poskytovalo prakticky len Turecko.
Aj to, aspoň doteraz, len v obmedzenej miere: pre Ankaru je strategická spolupráca s Moskvou. Zatiaľ čo v konflikte v Líbyi sú na opačných stranách, v Sýrii prakticky spolupracujú. Okrem toho, minulý týždeň Putin otváral v Istanbule plynovod TurkStream, ktorý začne privážať ruský plyn do Turecka a následne do Európy.
Rusko-turecká spolupráca na Blízkom východe však zatiaľ pre Líbyu neznamená nádej na mier. Prímerie medzi silami generála Haftara a líbyjskou vládou, sprostredkované minulú stredu Ruskom a Tureckom, slúžilo obom stranám najmä na preskupenie síl. Podľa toho vyzerá aj výsledok najnovších pokusov o mierovú dohodu.
Ešte minulý týždeň pozval oponentov do Ríma taliansky premiér Giuseppe Conte. Generál Haftar pricestoval. Premiér Sarrai sa na ceste otočil a nakoniec sa vybral do Bruselu na rozhovory so šéfom európskej diplomacie Josepom Borellom.
Výsledok nepriniesli ani rokovania v Moskve, generál Haftar ich opustil bez podpisu dohody. Na nedeľu sú zas do Berlína pozvaní zástupcovia dvanástich krajín a štyroch medzinárodných organizácií. Cieľom je prijať kolektívny záväzok, že vonkajší aktéri nebudú do konfliktu zasahovať vojenskou pomocou: jednotkami alebo technikou.
Ak sa ho aj podarí prijať, pravdepodobne nebude dodržaný. Haftara už teraz údajne podporuje 2 500 ruských žoldnierov. Pre druhú stranu vraj Ankara sprostredkovala na prelome rokov prepravu približne dvetisíc bojovníkov zo Sýrie, regrutovaných spomedzi sýrskych skupín podporovaných Tureckom.
Opakuje sa situácia zo Sýrie: konflikt živia vnútorné rozpory a angažovanie vonkajších partnerov. Pre Rusko a Turecko je to súčasť šírenia vplyvu v blízkovýchodnom regióne: v niektorých prípadoch vystupujú ako spojenci, inde ako konkurenti.
Líbyjská občianska vojna je pre EÚ vážnym problémom hneď z troch dôvodov: v krajine sa nachádzajú veľké zásoby ropy a zemného plynu, jej poloha je strategická pre prepravu týchto surovín z celého východného Stredomoria, a Líbya je kľúčovým ohnivkom migračnej trasy do Európy. Dlhotrvajúci chaos či kontrola vonkajším aktérom (Ruskom alebo Tureckom) ohrozujú európske záujmy.
EÚ je v blízkovýchodných konfliktoch slabým hráčom. Jedným z dôvodov je národné právo veta v oblasti zahraničnej politiky. Ďalšími sú závislosť od ruského plynu a strategická závislosť od Spojených štátov. Únia potrebuje zásadne riešiť každú z týchto troch oblastí. Bez toho môžeme len pozorovať, ako v našom susedstve rozohrávajú strategické hry iné mocnosti. A znášať ich dôsledky.