Nad Kiskovým listom Ficovi: Električka zvaná Túžba

19.01.2020 10:00

Väčšinu spoluobčanov v súčasnosti trápi otázka, čo sa stane s našou krajinou, ak Andrej Kiska, predseda strany Za ľudí, po parlamentných voľbách náhodou opeknie.

Napísal totiž otvorený list šéfovi Smeru Robertovi Ficovi, čím nevdojak pripomenul podobný list, aký Tatiana poslala istému povrchnému mužovi vo veršovanom románe Eugen Onegin ruského básnika Alexandra Sergejeviča Puškina.

V ňom sa viac-menej otvorene vyjadrila, že sa jej Onegin dosť páči. Ten sa síce zatváril, že s tým, akože nič nemá, ale až o hodných pár rôčkov neskôr nevdojak zistil, že opeknela. Preto jej dodatočne napísal, že ona sa jemu tiež páči.

Drobný časový odstup fakticky už od začiatku pomerne neperspektívny vzájomný vzťah odsunul takpovediac na vedľajšiu koľaj. Samozrejme, že Tatiana bola ešte v románe šestnásťročná deva a Onegin už zrelý muž, no pri takom tom dnešnom modernejšom či genderovom prístupe podobný rozdiel nemusí zohrávať priveľkú úlohu.

Prvá písala Tatiana, pričom Kiska sa sám tiež, prirodzene, radí k mladým politikom, ktorí sa od tých starých úplne a vo všetkom líšia. Môžeme si napríklad porovnať verše Tatiany: „Ja list Vám píšem – no a čože? Čo môžem riecť ja listom tým? Váš rozsudok ma môže postretať opovrhnutím…“ s analogickými veršami z Kiskovho literárneho diela: „Ak v tebe ešte niečo ľudské zostalo, skús pochopiť, že moc ťa zničila. Nezvládol si to. Nevieš sa jej vzdať… V celom liste som ti tykal, lebo sme si dávno potykali. Ale už to nechcem. Odteraz ti budem znova vykať.“

Teda ak si tieto a mnohé ďalšie verše čitateľ nezaujate porovná, potom isto zistí, že, aspoň čo sa týka postpubertálneho pátosu, je v ňom Kiska oveľa jemnejší, ako bola Tatiana, no oproti nej zase oveľa úprimnejší. Tým zároveň prezrádza, že vzájomný vzťah oboch bude síce dlhodobý, ale vždy do seba pojme istú lyrickú clivotu, ba ak jeden z účastníkov po voľbách skutočne pre toho druhého „opeknie“, ako sa to stalo Oneginovi s Tatianou, môže z toho niečo byť.

Túto bukolickú, priam idylickú poéziu onehdy dôstojne zavŕšil líder OĽaNO Igor Matovič akoby v úlohe predsedu antického chóru silne dramatickou vsuvkou: „Pre mňa je jedno, či je zlodej červený, zelený, či to je Fico, alebo Kiska. Mne to je úplne jedno.“ Ak toto vyhlásenie vztiahne ešte aj sám na seba, potom je antická tragédia úspešne dokonaná.

V tej istej lyrickej nálade, ba aj s určitou nostalgiou, sledujú pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami predstavitelia Progresívneho Slovenska rozrastajúce sa rady kotlebovcov. Najprogresívnejší z PS, primátor Bratislavy Matúš Vallo, už dokonca bezuzdne ťahá kruto škrípajúcu električku priamo k novému Slovenskému národnému divadlu.

Nik nepochybuje o tom, že by bolo lepšie, keby trať išla priamo cez budovu SND. Aspoň by prebúdzala večne spiacich divákov tejto úctyhodnej kultúrnej inštitúcie. Nemožno sa im čudovať, lebo nijaký herec ani dramatický autor dnešným výkonom slovenských politikov pred voľbami nedokáže konkurovať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Robert Fico #matúš vallo #Igor Matovič #Eugen Onegin #Andrej Kiska #Alexandr Puškin
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku