Zelená centrálna banka a morálny hazard

31.01.2020 16:00

Európska centrálna banka (ECB) spustila diskusiu o revízii stratégie menovej politiky. Nevyzerá to ako téma, ktorá dokáže zaujať kohokoľvek mimo úzkeho, a dosť špecifického, okruhu bankárov a finančných analytikov. Výsledky diskusie však môžu mať ďalekosiahle následky.

Súčasná stratégia bola prijatá v roku 1998 a mierne doplnená v roku 2003. To je poriadne dávno. Najmä kvôli všetkému, čo sa odvtedy zomlelo. Rozširovanie eurozóny ju urobilo väčšou a viac heterogénnou. Finančná a hospodárska kríza nasledovaná takmer rozpadom eurozóny, ktoré prinútili ECB prijať neštandardné opatrenia (napr. nákupy dlhopisov na sekundárnych trhoch). A do toho meniaca sa povaha ekonomiky, nástup obdobia pomalého rastu, znižujúcej sa produktivity a starnúcej populácie.

Dnes má ECB úrokové miery na historických minimách, napriek tomu však nevie dosiahnuť cieľovú dvojpercentnú hranicu inflácie. Zároveň sa ozývajú hlasy, že treba rozšíriť ciele monetárnej politiky, napríklad o zamestnanosť či environmentálnu udržateľnosť.

Zamerajme sa na druhú časť otázky: má sa ECB zaoberať aj tým, aký vplyv má jej menová politika na mieru zamestnanosti či schopnosť EÚ znižovať emisie skleníkových plynov? Dosiahnuť to môže dvoma existujúcimi nástrojmi. ECB môže podnietiť komerčné banky, aby investovali viac do zelených projektov. Druhou možnosťou sú nákupy „zelených“ cenných papierov priamo ECB.

Advokáti politickej nezávislosti ECB (a reštriktívnej menovej politiky – tieto dve skupiny sa výrazne prekrývajú), ako je guvernér nemeckej centrálnej banky Jens Weidmann, sú proti. Ich hlavným argumentom je, že rozširovanie množstva priorít môže ohroziť hlavný cieľ banky – a tým je udržanie inflácie pod kontrolou.

V časoch vytrvalo nízkej inflácie je tento problém len teoretický. Okrem toho angažovanie sa ECB v iných oblastiach môže byť podmienené udržaním cenovej stability. Problém však môže byť inde.

Keď bývalý prezident ECB Mario Draghi spustil program nákupu dlhopisov krajín, rozpočtoví jastrabi ho obviňovali z morálneho hazardu: ak vláda vie, že ju v najhoršom prípade pred tlakom finančných trhov zachráni Európska centrálna banka, nie je nútená prijímať reformy, ktoré by stabilizovali jej verejné financie.

V skutočnosti fungoval morálny hazard inak: keďže ECB zachránila eurozónu pred rozpadom, krajiny ako Nemecko či Holandsko mohli začať brzdiť reformy, ktoré menová únia potrebovala.

To isté hrozí v prípade rozšírenia strategických cieľov ECB, napríklad na oblasť boja proti klimatickým zmenám. Hlavnú zodpovednosť za zelenú transformáciu ekonomiky nesú vlády. Mali by ju podporiť nastavením regulačného prostredia, obmedzením dotácií pre znečisťovateľov, zelenými daňami, verejnými investíciami atď.

Podpora Európskej únie je kľúčová: od legislatívy podporujúcej zelenú ekonomiku po pomoc s financovaním kľúčových projektov. Prispieť môže, teoreticky, aj ECB. No nie tak, aby dala národným politikom možnosť nekonať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#zelená ekonomika #menová politika #EÚ #ECB
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku