V mojom prípade ekonomicky nenáročnými trolejbusmi. Tie si, aspoň na prvý pohľad, nevyžadujú také lítiové batérie, ktoré si dnes hocikto niekde v priekope sám nabije asi za dvadsať minút.
Vôbec nemôžem za to, že ma petrolejová loby medzičasom i v tomto intímnom priestore zaskočila, ba začala obmedzovať a klamať. Vytvorila napríklad tie trolejbusy, ktoré, keď sa človek chvíľu nepozerá, nehanebne stiahnu palice a vzápätí nahlas vrčia, čmudia a aj sa pohybujú ako zastarané autobusy. Ide tu zjavne o (ne)skrytú hybridnú ekologickú vojnu, pred ktorou človeka nikto neochráni.
Električky do tejto problematiky nateraz vôbec nechcem zatiahnuť, lebo majú svoje „cyklotrasy“, teda koľajnice, a žijú si v mestskej doprave svojím samostatným, monotónnym životom. Je iba prirodzené, že táto dvojtvárnosť dopravy v hlavnom meste mocne zasahuje do najvyššej politiky štátu.
V poslednom čase sa objavujú správy, že niektorí mladší členovia Progresívneho Slovenska majú dosť rasistickú a xenofóbnu minulosť, no v prostredí tejto strany, tradične zameranej proti starým politikom a ešte starším ľuďom, sa cítia ako mladé šťuky vo vode. Sú síce už akoby celkom premenení kotlebovci, no na druhej strane svojou „škvrnou“ z minulosti pripomínajú starých politikov.
Títo progresívci sú síce za radikálnu očistu, a najmä „zmenu“ spoločnosti, no v hybridnom prostredí nikto presne nevie, čo zmena prinesie, alebo čo majú napokon na mysli. Rozhodnú to až voľby. Istotne nie je náhoda, že pred nimi Slovensko opäť zachvátila priam epidémia cnosti.
Podobne ako iné teraz aktuálne masové nákazy vo svete, zákonite prináša aj obete, lebo cnosť si ich nevyberá. Má to svoje teoretické dimenzie. Napríklad talianskemu renesančnému politológovi Niccolovi Machiavellimu sa prvému podarilo oddeliť politiku od morálky. Tento významný teoretický krok našiel primeraný ohlas až v súčasnej slovenskej politike. Až v nej sa dôsledne podarilo oddeliť morálku od slušnosti.
Po mnohých čiastkových experimentoch by sa hádam dala sformulovať aj jej nová hlavná zásada: „Keď ide o morálku, musí ísť slušnosť bokom, no keď už ide o slušnosť, morálka vôbec nič neznamená!“ Veď tie telefonáty jednej ženy, ktorá sama osebe vstupovala do najvyššej politiky.
Pritom nám spoločnosť zdôrazňuje, že žien je v politike ešte stále málo. Sama je verná asi siedmim (?) politikom, piatim mužom z podsvetia a možno aspoň toľkým z nejakých iných oblastí takpovediac sivej ekonomiky.
Má azda právo ktosi z nich zaprieť a zavrhnúť postaršiu neatraktívnu ženu (nemyslím tým rovno jeho manželku)? Nie je slušné povedať o žene, že nie je pekná. Žiaľ, pri morálke musí ísť dnes slušnosť bokom! Veď ako napísal poľský aforista Stanisław Jerzy Lec: „Milujte svojich nepriateľov! Poškodíte tým ich povesť!“