Žijem tu, na tomto svete

05.02.2020 17:00

Fašiang je v plnom prúde, aj kortešačky a prípravy na Hviezdoslavov Kubín... Tie posledné zažívam dennodenne v knižnici, vyhľadávam rok čo rok knižky deťom, v naivnom presvedčení, že hádam niektoré z nich sa k poézii či próze vráti ako dobrovoľný čitateľ.

Som spisovateľka. Obraciam si to zavše na jazyku ako perinu, ktorá príliš hreje, na druhú, studenú stranu. Ostala som tu, na tomto svete ako vyplavená fosília, aké nájdete trebárs na Sandbergu pri Devínskej Novej Vsi.

Nesmú sa odtiaľ odnášať, no ľudia to robia a potom doma ukazujú návštevám. A tak aj na mňa zavše niekto ukáže: To je ona, pribrala, zostarla, zoškaredela. Píše, to je ona, tá dcéra, čo je už mama, s naozajstnými celkom veľkými deťmi, aj literárnymi.

Nie som vinohrad ani pole či lúka, a napriek tomu patrím na toto miesto, som tu zakreslená do mapy, som freska, čo to tu zdobí. V bláznivých topánkach sa staviam k pózujúcim na fotografii z tohto miesta. Okrem iného viem vypitvať sliepku, prikladám do pece, občas skoro ráno si niečo za kuchynským stolom zapíšem. Som spisovateľka a nechcem veci zjednodušovať, alebo dobre, zjednodušujem ich niekedy až príliš, rada by som bola presná.

Tato a mama, dvojica utečencov na kopci pred domom, v ktorom bliká karbidová lampa. On má ruky zababrané od atramentu a ona teplé dlane, lebo na peci dcéram zohrievala perinu. Kdesi vo vinohradoch našli podkovu, vraj pre šťastie. Tú však čas zmení na kotvu, ktorou sa k tomuto miestu obaja pripášu. Stále bojujem s minulosťou, a vlastne so všetkým, čo neviem uchopiť. A stále akoby som čakala na svoju chvíľu. Všetko treba využiť, všetko si zapamätať.

Závany vína z jeho hrdla, hánkami do ramena pri klavíri vyklepaný takt, trasúci sa riad v skrini pri hádkach. Mamin úsmev, čo pripomínal plač, tatov bordový sveter, mamine ruky, kvietkovanú zelenú zásterku, cinkanie písacieho stroja na konci riadka, mamine kytice, vôňa petroleja, šuchot pokrkvaného papiera, pomlčka, klopot písacieho stroja, cinknutie na konci riadka, mamin smiech, vôňa cigaretového dymu, hlasné zaodŕhanie, plákanie bielizne v kuchyni.

Mama si utiera z čela pot, cinknutie na konci riadka, mama si spieva, žmýkanie, klopot písacieho stroja, vôňa petrolejky, vŕzganie drevenej dlážky, mamine zelenkavé oči, kuvičie zívnutie, cinkanie na konci riadka. Niekto vo viniciach na prašnej ceste zakašľal, po hádke sa tí dvaja dlho nebudú zhovárať.

Perina vonia, mama ju nahriala na peci, klopot písacieho stroja, škrtnutie zápalkou, zvuk popolníka. Jablko spadlo a kotúľa sa po drevenej dlážke, plákanie bielizne, mama si utiera do rukáva tvár, cinkanie na konci riadka, kroky do kuchyne, slová, ktorým nerozumiem, cigaretový dym, objatie, smiech, kroky do izby.

Minule som videla padať hviezdu z neba. Neviem nič o astronómii, ale ja som spisovateľka, a tí môžu pozorovať hviezdy. Aj keď nevedia nič o astronómii, myslia si o nich celkom iné veci. Chcela by som to rozvinúť, doplniť, pomenovať, a možno aj ďalej, pokiaľ dovidím, je to moje. A to, čo nevidím, si viem predstaviť a môžem o tom napísať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vinohrad #vinice #spisovateľka #Sandberg #Hviezdoslav #fosília #fašiang
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku