Vždy, keď sa konanie dobra inštitucionalizuje a profesionalizuje, prináša to prirodzene väčší efekt než spontánna aktivita idealistických amatérov. Súčasne však platí, že profesionalizáciou sa dobro z ideálu stáva obchodovateľnou komoditou a z ľudského práva sa stáva politikum. Ľudovo potom ide o „páchanie dobra“.
Podobne, ako v prípade ekológie, ktorá sa ukázala byť zaujímavou biznisovou a politickou príležitosťou, má i ľudskoprávna agenda ekonomický a politický potenciál. V Česku sa v poslednom čase dostala na pretras nadácia Člověk v tísni, ktorej šéf komunikoval s poslancami pri voľbe ombudsmana.
Pri tej príležitosti sa pripomína jeho šesť rokov starý lobbing proti bývalému námestníkovi ministra zahraničia, ktorý si dovolil kritizovať fakt, že hlavnou prioritou zahraničnej politiky je obrana ľudských práv, pričom „Česká republika outsourcovala svoju ľudskoprávnu politiku do rúk mimovládky Člověk v tísni“.
O ľuďoch, ktorí konajú dobro, sa zvykne hovoriť pekne. Časom si na to zvyknú, berú to ako samozrejmosť. Sú preto šokovaní, keď niekto kritizuje ich fundraising či hospodárenie, a keď sa diskutuje, či je v poriadku miešať charitu s politikou, alebo či ten, kto realizuje charitatívne projekty, má byť súčasne arbitrom, ktorý určuje, čo je a čo nie je dobro.
V prípade obrany ľudských práv je pritom evidentné, že sa nemeria rovnakým metrom. Porušovanie ľudských práv v mimoeurópskych spoločnostiach sa kritizuje alebo toleruje podľa toho, ako sa to momentálne bojovníkom za ľudské práva hodí či pozdáva.
Ľudskoprávne pokrytectvo však existuje súbežne s existenciou Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Tá pred sedemdesiatimi rokmi vznikla ako nezáväzný manuál, ako spraviť svet lepším miestom pre človeka. Dodnes si pri jej čítaní hovoríme, že by stálo za to ju uviesť do života. Uskutočniť túžby našich predkov. A súčasne sa pýtame, či ľudskosť nie je nad sily človeka.
Cenné na tom starom texte je, že sa nedrží pri zemi. Nepredpokladá realisticky ľudskú nedostatočnosť, ale ambiciózne stavia latku niekam, kam nikdy nevyskočíme. Formuluje ideál. Realitu, v ktorej žijeme, potrebujeme mať k čomu prirovnať, aby sme vedeli, čo je v neporiadku, čo je zle.
Keďže je Všeobecná deklarácia ľudských práv politickým dokumentom, oplatí sa z nej predčítať politikom. Ako sa menia politické režimy, menia sa i články deklarácie, ktoré treba reklamovať: raz je problém s neslobodou a aktuálne sú články 18 až 20, inokedy s nerovnosťou a mocných treba upozorňovať na články 22 až 25.
Je zvláštne, že najľudskejšia deklarácia, na ktorej sa ľudia zo všetkých kútov sveta zhodli v svetlom okamihu svojej temnej histórie, môže slúžiť ako samoobsluha, v ktorej si každý vyberie, čo sa mu hodí a nehodiace sa nechá v regáli. Tak to včak je. Ľudské práva sa dajú použiť ako morálny apel, ale tiež ako palica, ktorou sa neraz pokrytecky oháňa ten, kto by si sám jednu zaslúžil.