Deti, ktoré sa narodili rodičom so základným vzdelaním, dokonca v EÚ vedú peletón sociálneho vylúčenia. Životné minimum u nás nie je garantované ani deťom.
Sociálne transfery znižujú najmenej účinne práve detskú chudobu. Nečudo. Štáty s porovnateľným počtom obyvateľov investujú do podpory rodiny a detí výrazne viac ako my. V roku 2016 Írsko dvakrát viac a Fínsko dokonca päťkrát viac.
Detské prídavky sú skôr symbolickou pripomienkou záujmu štátu o deti. Solventnejšie domácnosti si ich nevšimnú a v najchudobnejších len slabo tíšia existenčné kŕče, ktoré spôsobujú dávky v núdzi. Tie už dve dekády ignorujú počet detí v rodine. Kaníkova reforma obrala prídavky o citlivosť k veku dieťaťa a príjmu domácnosti.
Pripomeňme, že v 90. rokoch detské prídavky stratili univerzálnosť. Nárok na ne mali iba nízkopríjmové domácnosti, tak ako je to dodnes v Česku. V časoch drastického hospodárskeho poklesu a rastúceho dlhu sa to dalo pochopiť. Návrat univerzálnosti pri zachovaní citlivosti voči najchudobnejším deťom za ministrovania Petra Magvašiho však s hospodárskou prosperitou nesúvisel.
Ozdravovanie bánk nezmenšovalo dieru v rozpočte. V číchsi politických memoároch azda stojí, čo bolo za týmto krokom. Snaha odlíšiť sa od Mečiarovej éry? Argumenty expertov, že príliš adresná sociálna politika živí averziu voči tým, čo „len dostávajú“? Pokus zvrátiť pád popularity Strany demokratickej ľavice?
Tak či onak, kombinácia univerzálnosti a citlivosti na vek a príjem bola vtedy fiškálnym hazardom. Nečudo, že ho druhá Dzurindova vláda ukončila. Univerzálnosť prídavkov však ponechala. Pre administratívnu nenáročnosť, ktorá umožnila redukovať počet úradníkov (ďalšie „bremeno“ pre daňových poplatníkov).
Situáciu detí pracujúcich rodičov zlepšila daňovým bonusom a tie ostatné vysadila na kolotoč zbedačovania, ktoré sa dnes nazýva generačná chudoba. Akoby išlo o infekciu v rodine prenášanú, a nie o ignorovanie faktu, že z ničivého víru biedy sa nedá vymaniť motivačnými školeniami a kázaniami.
Prečo toľko slov? Nuž preto, lebo zvyšovanie prídavkov, akokoľvek potrebné pre deti z domácností s nízkym príjmom, bolo bez debaty. Premýšľavej a dôkladnej a neprestávajúcej debaty. Taká tu chýba roky.
Debata o zmysle zodpovednosti k cudzím deťom, o neodkladnosti ich práv ako o zodpovednosti za Slovensko. Debata o praktickej realizácii tejto zodpovednosti. Napríklad, či by sme nemali začať od gruntu a investovať radšej do strechy nad hlavou a pokojného spánku najchudobnejších detí. Iste, 300 miliónov eur nebude stačiť na odstránenie najkrikľavejšej biedy.
Bez diskusie o takýchto otázkach naše chápanie podmienok ľudskej dôstojnosti iba ďalej zakrpatieva. A v potrebných zodpovedných rozhodnutiach v prospech detí budeme aj v budúcnosti vidieť len sprostý úplatok.