V Taliansku sa expertka Marie Rita Gismondová vyjadrila, že prijímané opatrenia sú z vedeckého hľadiska prehnané, ale „vláda v tejto bláznivej svetovej situácii musí zavádzať tento typ opatrení, pretože ľudia to žiadajú. Vláda a úrady musia reagovať nielen na zdravie občanov, ale aj na psychologickú a sociálnu situáciu“. Lenže, ako hovorí klasik – to, že sme paranoidní, ešte neznamená, že nám nejde o krk…
Potvrdzuje sa, že keď sa ľudia cítia ohrození na živote, radikálne sa mení ich pohľad na to, čo je dôležité. Zaobídu sa bez karnevalu, netrvajú na návšteve futbalového zápasu, deti sa nemusia nutne učiť v škole, a keďže peniaze nie sú dôležitejšie ako zdravie, dokážeme necestovať a dokonca i nepracovať. Koniec koncov prečo sa lopotiť pri páse v automobilke, keď kvôli epidémii predaj nových automobilov klesne o 98 percent?
Pre dnešnú dobu platí, že ekonomiku drží v chode spotreba domácností. Zaoberáme sa tým, čo ešte nemáme, čo nám chýba, čo potrebujeme, kde sme neboli, čo sme nezažili. A čo je dôležité – nevieme si predstaviť, že by to mohlo byť inak, že by sme si dobrovoľne čosi odopreli. Hoci nás konzumný spôsob života nerobí automaticky šťastnými, pretože ho sprevádza stres a zhon, nevidíme k nemu alternatívu.
Pandémia v danej situácii funguje ako civilizačná liečba šokom. Zisťujeme o sebe, bez čoho sa vieme zaobísť, a pristihneme sa pri pocite, že to, čím sme pre pandémiu obmedzení, nás súčasne i oslobodzuje. Človek v karanténe je dočasne vytrhnutý z väzieb na okolie, uvedomuje si intenzívne sám seba a je pravdepodobné, že si toto sebauvedomeniie prenesie do budúcnosti. Až sa situácia vráti do normálu, budú ľudia tým, čo prežili, skôr zocelení ako otrasení. Pretože, ako je všeobecne známe, čo človeka nezabije, to ho posilní.
Politici majú na výber, či budú obvinení, že hrozbu epidémie podcenili, alebo že reagovali prehnane. Ukazuje sa, že než by hodili cez palubu voličov, radšej pošlú ku dnu ekonomiku. Je to dobrá voľba, lebo sa ukáže, že ekonomika má na rozdiel od človeka veľa životov. Škoda, ktorá vznikne, neuškodí a dokonca nebude na škodu. Na mimoriadnu ekonomickú krízu sa vymyslí nejaká mimoriadna prvá pomoc, experimentálna liečba a následná rekonvalescencia.
Pre ekonomiku platí to isté čo pre pandémiu. Prieskum bojom najlepšie preverí funkčnosť systému, odhalí jeho slabé miesta. Keď už je systém príliš komplikovaný, neprehľadný, neefektívny vinou nahromadenej byrokracie alebo lobingu a korupcie, vždy mu dobre spraví reštart. Keď z nejakého dôvodu skolabuje systém, je to ideálna príležitosť s ním čosi urobiť. A keď ekonomiku zastaví pandémia, je to ideálny vinník, u ktorého naisto vieme, že to nemyslel osobne.