V doterajšej histórii samostatného Slovenska sa tak stalo iba v prípadoch elektronického prístupu verejnosti k informáciám z katastra nehnuteľností, zavedením zriaďovania záložných práv na iný ako nehnuteľný majetok cez notárske registre a tiež úspešným zriadením a pôsobením Štátnej pokladnice a Agentúry pre riadenie dlhu a likvidity na obsluhu verejných financií.
Mnohé plánované výdavky v štátnom rozpočte v oblasti obrany a snahy o presadzovanie politického populizmu sociálnymi balíčkami by nás v novej dekáde mohli, žiaľ, posunúť medzi nezodpovedné ekonomiky na koniec hodnotiaceho rebríčka.
Stačí sa obzrieť do minulosti… Na jeseň roku 1998 sa u nás končilo obdobie bankového eldoráda spojeného s poskytovaním mizerne zabezpečených úverov privatizérom s politickým zázemím. Slovensko malo zlý rating a nedokázalo si za prijateľný úrok požičiavať peniaze na financovanie deficitu štátneho rozpočtu.
Na sekundárnom trhu sa obchodovali štátne dlhopisy SR tak lacno, že investorom prinášali úrok do splatnosti až do približne 70 percent ročne. Banky na Slovensku v tom čase bojovali aj o sporiteľov, ktorí si do nich ukladali peniaze. Na termínovanom vklade so splatnosťou jeden mesiac boli ochotné zaplatiť klientom v ročnom vyjadrení až 30-percentné úroky.
Veľké banky skoro vôbec neposkytovali úvery, pretože boli zahltené predtým poskytnutými nesplácanými úvermi a inými pohľadávkami. Tri najväčšie s prevahou štátneho vlastníctva (VÚB, IRB, SLSP) v rokoch 1999 až 2000 štát ozdravil predovšetkým tak, že si na to požičal viac ako sto miliárd korún vydaním dlhopisov. Tými nahradil v ich účtovných knihách zlé úvery.
Majiteľom tohto toxického úverového šrotu sa stal štát, ktorému sa ich podarilo predať iba za zlomok odkúpenej ceny. Účet za ich vyliečenie sme doteraz na Slovensku nezaplatili, pretože sa ako snehová guľa nabaľuje o ďalšie rozpočtové diery, ktorými nás obdarúvajú jednotlivé politické garnitúry.
Pred dvoma dekádami malo Slovensko verejný dlh v prepočte asi 10 miliárd eur, pričom dnes je to viac ako štvornásobok. Podobne ako iným krajinám únie nám pomáha udržateľnosť verejných financií zabezpečovať peňažná politika Európskej centrálnej banky tým, že umelo stláča kľúčové úrokové sadzby pod nulu.
Niektorí naši politici preto apelujú na to, aby sme sa s vyrovnaným rozpočtom verejných financií vôbec neponáhľali. Podľa nich každý, kto si dnes, keď sú peniaze také lacné, nepožičiava, je veľký hlupák. Krajiny EÚ okrem výnimiek pristupujú k zvyšovaniu dlhov veľmi obozretne.
Rozpočtové deficity väčšiny členských štátov únie sú dnes nižšie, ako to bolo v uplynulých rokoch. Keďže aj lacné úvery treba splatiť (ak krajina nezbankrotuje ako Grécko), musí byť racionálne rozhodovanie o rozpočtových prioritách nadradené akémukoľvek politickému populizmu