Pred desiatimi rokmi prestalo byť Grécko schopné refinancovať dlh na finančných trhoch. Za normálnych okolností by to znamenalo reštrukturalizáciu dlhu. To však krajiny eurozóny odmietli, aj pre obavy z rozšírenia krízy. Rozhodli sa ísť cestou „záchranných úverov“.
Vtedy urobili zásadnú chybu: spôsob poskytnutia pôžičiek a podmienky s nimi spojené brali do úvahy záujmy existujúcich veriteľov, nie vplyv na grécku ekonomiku a udržateľnosť verejných financií. Hľadanie príčin krízy v morálnych zlyhaniach gréckych vlád („nezodpovedné správanie“) a nie v štrukturálnych nedostatkoch menovej únie legitimizovalo nesprávnu a ťažko obhájiteľnú politiku.
Katastrofálne podmienky, ktorým sa muselo Grécko výmenou za pôžičky upísať, uvrhli ekonomiku do niekoľkoročnej hlbokej recesie. Ešte horšie boli sociálne dosahy: jediným, kto krízu v krajine skutočne nepocítil, bola úzka skupina najbohatších Grékov. Tí, naopak, dokázali profitovať na privatizácii, predajoch v dražbách pod cenu či zo zníženia ceny pracovnej sily.
Za svoju chybu zaplatila aj eurozóna. Záchranné pôžičky museli dostať ďalšie štyri krajiny (a Grécko opakovane). Šírenie krízy zastavili až intervencie Európskej centrálnej banky. No kúpený čas nedokázala eurozóna dostatočne využiť. Okrem iného aj kvôli predchádzajúcemu moralizujúcemu diškurzu. Hľadanie racionálnych riešení, výhodných pre menovú úniu ako celok, nahradila nezmyselná hádka medzi údajne šporovlivým a úspešným severom, a rozhadzovačným, nezodpovedným juhom.
Pred piatimi rokmi bolo Grécko v centre ďalšej európskej krízy: tentoraz migračnej. Pokusy o hľadanie funkčného celoeurópskeho riešenia – ktorého súčasťou musí byť aj mechanizmus prerozdelenie migrantov uviaznutých v Grécku, neskôr v Taliansku a na Malte – tentoraz zabrzdil cynický kalkul vlád (a časti opozície) v strednej Európe, ktoré zo xenofóbie urobili ústrednú časť politickej agendy.
Napriek rétorike členské krajiny neurobili dokopy nič preto, aby únia mohla prispieť „k riešeniu problémov tam, kde vznikajú“. Akurát si kúpili čas dohodou s autoritárskym režimom v Turecku, ktorý mal zadržiavať migrantov pred európskymi hranicami, výmenou za politické ústupky a finančnú pomoc.
Táto dohoda bola od začiatku morálne pochybná a v rozpore s medzinárodným právom. A veľmi skoro sa ukázalo, že je neudržateľná: Európsku úniu urobila závislou od vôle autokrata, ktorý bez problémov zneužije utečencov pre vlastné politické ciele.
Takto draho kúpený čas sme nedokázali využiť na vytvorenie mechanizmu spravodlivého prerozdelenia bremena migrácie. Teraz, keď dohoda s Tureckom padla, si to odnesie opäť Grécko. A státisíce utečencov, chytených v tejto mocenskej hre.
Utečenecká kríza a kríza eurozóny majú mnoho vecí spoločných. Jednou z nich je poznanie, že ničnerobenie znamená spoluvinu.