Riziká v zápase s klimatickou krízou

Urgentnosť klimatickej krízy nedokážeme vnímať aj preto, lebo sa vymyká štandardným kategóriám termínov, dostatočných opatrení a záchrany.

13.03.2020 18:00
debata (6)

Úsilie o zastavenie či zmiernenie klimatických zmien býva prezentované ako boj s časom. Ak znížime emisie skleníkových plynov do roku 2030 asi o 45 percent, máme šancu zastaviť rast globálnych teplôt pod 1,5 stupňa Celzia. No čo ak to bude len o 43 percent? Čo ak zníženie dosiahneme o dva roky neskôr? Stačí, ak investujeme bilión eur? A ak uspejeme, sme zachránení?

Predikcie vývoja globálnej klímy a prepočty vplyvu rozličných opatrení vrátane znižovania emisií sú však omnoho komplexnejšie. Jasné, ľahko uchopiteľné kategórie deadlinov, limitov a investičných balíkov dávajú zmysel z hľadiska verejnej politiky – nastavenia potrebných opatrení, ako je dekarbonizácia priemyslu.

Nesú však dve riziká. Prvým je pocit, že sa „už nič neoplatí robiť“. Klimatické zmeny prebiehajú a ich negatívne dôsledky (suchá, požiare, záplavy, neúroda, šírenie chorôb, politická nestabilita) pociťujeme a budeme pociťovať aj vtedy, ak sa budeme držať najoptimistic­kejších scenárov.

Otepľovanie planéty sa nám v najlepšom prípade podarí obmedziť na pol druha stupňa Celzia. No kdekoľvek na tejto dlhej, náročnej a nákladnej ceste sa môže ukázať, že to na stabilizáciu – nieto nápravu – nestačí.

Druhým rizikom je snaha o kompromisy. Čo ak bude obmedzovanie emisií o 45 percent pridrahé? Nestačilo by zastaviť rast teplôt na dvoch stupňoch? Neexistuje predsa hranica, za ktorou „Zem zhorí“. Život bude hádam o niečo ťažší, ale to by bol aj s drastickými zmenami, ktoré by priniesla zelená transformácia…

Oba prístupy sú veľmi nebezpečné. Nemožnosť vrátiť svet do „starých dobrých časov“ a súčasne neexistencia jasnej hranice totálnej katastrofy sú zásadným dôvodom na konanie. Každá vypustená tona CO2, každé odložené opatrenie zvyšujú náklady, ktoré bude musieť ľudstvo zaplatiť. Väčšinu z nich ponesú chudobnejší.

Nerovnomerné rozdelenie nákladov klimatických zmien, ale aj zelenej transformácie je principiálnou otázkou. A ďalším dôvodom, pre ktorý bohatšia, mocnejšia časť ľudstva nepociťuje urgenciu klimatického problému. Jeho náklady, súčasné aj budúce, môže presunúť na plecia iných. V hladomoroch trpia tí biedni. Špinavý priemysel znečisťuje zaostávajúce regióny. Politická nestabilita rozvracia najmä chudobné krajiny.

Preto ide o zápas so sociálnou nespravodlivosťou. Klimatická kríza ju zhoršuje už dnes a ešte viac ju bude zhoršovať v budúcnosti. Sociálne nespravodlivá však môže byť aj zelená transformácia. Ako v každej inej kríze sa obmedzenia (spotreby, pracovných príležitostí a pod.) a príležitostí (investičné, zníženie intenzity práce) môžu rozdeľovať nerovnomerne. Preto musia byť takéto rozhodnutia inkluzívne, demokratické.

Urgentnosť klimatickej krízy znamená, že akákoľvek verejná politika musí prechádzať dvoma testami. Prispieva k riešeniu tejto krízy alebo ju zhoršuje? Ako distribuuje jej náklady a prínosy? Naozaj spravodlivo?

© Autorské práva vyhradené

6 debata chyba
Viac na túto tému: #klimatické zmeny #klimatická kríza #sociálna nespravodlivosť #zelená transformácia #dekarbonizácia priemyslu #otepľovanie planéty