Hneď to aj konzultovala s renomovaným vedcom, aby to tak akosi pretlmočila aj v Štrasburgu: „Slovák vo Švédsku sa musí cítiť rovnako bezpečne ako Slovák na Slovensku. Opatrenia, ktoré som v listoch najvyšším predstaviteľom EÚ pomenovala, mi pomohol dať dokopy uznávaný vedec Robert Mistrík.“
Nemám zatiaľ pocit, že by Európsku úniu tieto slová nejako bezprostredne zasiahli alebo prebudili, hoci nepochybujem o tom, že renomovaného vedca tam všetci poznajú, a na europoslankyňu, už len pre jej známosti s ním, tam všetci hľadia s neskrývanou závisťou. Pretože zatiaľ jediná v celom tom bruselskom ansámbli, istotne i s prispením vedca, pochopila, o čo teraz v Európe vlastne ide.
Môžeme sa iba domnievať, že sa Nicholsonová osobne pozná aj s predsedníčkou Európskej komisie Ursulou von der Leyenovou a sama nanajvýš obetavo tak vytvára prirodzené a rýchle prepojenie medzi ňou a vedcom Mistríkom. Aj takýto, hoci pomerne úzky, pramienok vedomostí a nesmierne bystrých postrehov, potom nespochybniteľne napomáha EÚ zakladať našu spoločnú budúcnosť.
Napríklad na tridsať dní sa uzavrú vonkajšie hranice únie, čo by malo umožniť otvorenie tých vnútorných, ktoré iba bránia obchodu. Teda už sa o tom uvažuje. Totiž ak by to bolo nevyhnutné.
Chýba mi tam iba koordinácia a organizácia akýchsi workshopov medzi pacientmi z rozličných štátov, aby si navzájom mohli vymieňať skúsenosti s touto chorobou, ktorá bežnú činnosť v Európe robí zbytočne zložitou. Mohli by si posúvať zdravotnícky materiál, ktorý viaceré „staršie“ krajiny EÚ tým „mladším“ nepredávajú alebo vraj dočasne habú. Čo je prirodzené, lebo tí starší sú vraj teraz viac ohrození.
Pamätám si z útleho detstva vetu, ktorú povedal šofér trolejbusu kolegovi, čo ho práve striedal: „Nejako to iskrí na stýkači!“ Navyše toto varovné tvrdenie doplnil aj slovom, ktoré, ako som sa až oveľa neskôr dozvedel, označuje dámu silne nadľahčovanú nie práve jemným vánkom jej všeobecne známej povesti.
Význam tohto slova mi však dospelí, primerane svojmu a môjmu veku, dlhodobo rezolútne odmietali vysvetliť. Už z toho som však usúdil, že sa asi deje čosi, čo by sa nemalo. Teda že je otázne, ako ďaleko ten trolejbus dôjde.
Každý z nás si musí uvedomiť, že vysokopostavení činitelia EÚ sú nateraz v podobnej situácii takého malého chlapca. Smelo opakujú slová svojich „vodičov“, no bez toho, aby vôbec tušili, o čo vlastne ide. Kto by im mohol vyčítať, že robia niečo zlé? Najmä keď nerobia nič. Chrabro nesú bremeno svojej ťažkej zodpovednosti.
Nuž, pokiaľ sa štatistiky chorých neprekrývajú s číslami ich mesačného príjmu, zachovávajú si trpezlivý a rozvážny nadhľad. Presne ako povedal český aforista Gabriel Laub:
„Dejiny sú ako more. Z diaľky vyzerajú monumentálne, ale keď ste uprostred, tak sa vám robí nevoľno.“