Zomknime sa, ale vy sa pomknite

25.03.2020 16:00

S výsledkami parlamentných volieb je podľa agentúry Focus spokojných 34 percent občanov, nespokojných 35. Veľmi spokojných iba 10,3 a veľmi nespokojných 16,3 percenta.

Po každých voľbách sa s prehrou voliči ťažko vyrovnávajú a víťazi málokedy zvládnu vlastné opojenie. V čase mieru sa hladina hnevu a pýchy dá zniesť. Teraz vybuchuje nekontrolovane, pritom jediné, čo pomôže, je svornosť.

Ako vyzerá v našom svete, sme videli na prvej schôdzi Národnej rady. Zastal tam čas. Vírus skosí toho, na koho padne, a ten skosí toho, na koho siahne či dýchne. Správy o jeho pohybe sú dlhé a podrobné. Prvý impulz – chrániť seba a svoju rodinu, druhý – priateľov a známych.

Lenže odovzdať nám ho môžu aj neznámi nepriatelia. A keďže nejde o jednorazový výbuch, ani tie zásoby nám nepomôžu, o rok bude z nich múka plná červov.

Ľahkomyseľné povahy najviac trápi, či budú môcť v lete do svojho dovolenkového raja. Koľko vírusov a nakazených je v tých vzdialenejších destináciách, nevie nik, to až keď sa vrátia bohatší domorodci – tak ako z jarných lyžovačiek – uvidíme, koľko im odovzdala chudobná časť sveta.

Máme novú vládu a tá kampaňuje namiesto hľadania plánu. Prezidentka republiky prosí, aby politici prestali s tými prekáračkami. Zomknime sa! Občania sú takí nabudení nenávisťou, že síce počujú, ale inak. Veď dobre, zomknime sa, ale až keď sa tí druhí, ktorých my nenávidíme, pomknú. Presnejšie, keď ich zavrieme! Lenže tak to nefunguje.

Nik nevie, čo, komu, kto a kde odovzdal, a teraz to odovzdá iným. Vírus nerozlišuje, kto má koľko na účte. Ani to, akú mieru nenávisti v sebe nosia inak slušní ľudia. Rozpútal vojnu. Pravidlá, akú zvoliť efektívnu stratégiu, sa vymýšľajú za chodu. Ešte nám tečie z kohútikov pitná voda, ešte sme v teple a svietime si. Ešte stále sme prilepení na mobiloch. Ešte stále sa dokážeme mať radi.

Môj Rudibáči je na gelnickom cintoríne pochovaný s dvoma maloletými dcérkami. Všetci traja majú podobný dátum úmrtia: v priebehu jedného týždňa! Na tuberu, povedala mi kedysi dávno moja mama.

Tých smrteľných masových ochorení prežilo ľudstvo už veľa. Azda prežije aj toto nové. Iste, štatistika hovorí, že pri nakazení zo sto dvaja, respektíve traja zomrú. Pri „bežnej“ chrípke to vychádza na necelú jednu osobu (0,7). Problém spočíva v tom, že ochorejú mnohí naraz. Zásoby jedla a neviem čoho by asi pomohli, ak by išlo o sezónnu záležitosť, lenže to je asi na roky. Možno navždy.

Laboratóriá sú vraj už blízko k poznaniu, čo na koronavírus platí, no kým sa liek vyskúša, bude nová zima, ak nie jar. Čo by sme mali urobiť, je zmena spôsobu života. Hygiena a neobjímať sa pri každej príležitosti s cudzími, nepodávať si ruky, umývať si ich, nosiť rúška a jednorazové rukavice, jasné. Ale napríklad aj nelabzovať po svete len za zážitkami.

Čo by však potom zostalo z „nežnej“, keby ten najväčší výdobytok – cestovanie – už bol dobrovoľne neprístupný? A z čoho budú žiť tí, čo cestovať „vďaka“ tým otvoreným hraniciam musia, nie, že chcú?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#koronavírus
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku