Pandémie sú špeciálnym typom krízy. Stavajú do konfliktu našu snahu o fyzickú bezpečnosť (ochrana pred nákazou, zastavenie šírenia) s potrebou ekonomickej a sociálnej bezpečnosti (práca, spoločenské kontakty). Kombinácia rôznych strachov nás robí citlivejšími voči zlyhaniam – domnelým aj skutočným – verejnej moci, ktorá nás má pred podobnými hrozbami ochrániť.
Zmeť chaotických či meškajúcich opatrení, nedostatočnej koordinácie, neexistujúcich dlhodobých plánov, chýbajúcej pomoci… ktorými na pandémiu reagujú európske krajiny, ľahko vzbudí pocit, že demokracie nie sú na zvládanie podobných situácií dobre vybavené. Veď sa len pozrite na Čínu: tvrdo zakročila, pandémiu prakticky zvládla a dnes dokáže pomáhať ostatným.
Môžeme kritizovať európskych politikov za to, že nereagovali koordinovanejšie a rozhodnejšie v prvých týždňoch nákazy. Glorifikovať autokratov je však omylom. Z minimálne dvoch dôvodov.
Ten prvý je triviálne empirický. Skúsenosť nepotvrdzuje, že by autokratické režimy zvládali krízu lepšie. Netreba chodiť do minulosti (napr. černobyľská katastrofa) – iránsky režim pri koronavíruse poriadne zlyhal. Tlačová konferencia, na ktorej nakazený minister presviedča novinárov, že všetko je pod kontrolou, je špičkou ľadovca. Teheránsku vládu nemusíme upodozrievať z nezáujmu o zdravie občanov. No na tutlanie problému mala iné dôvody a tie prevážili.
To nás dostáva k samotnej Číne. Globálny rozsah pandémie je aj dôsledkom rozhodnutia čínskych úradov zakrývať problém v prvých týždňoch – vrátane aktívneho prenasledovania tých, čo naň upozorňovali. A pokiaľ ide o jej súčasné úspechy so zvládnutím pandémie, k číslam nezaškodí pristupovať s opatrnosťou, ktorú radí napríklad autor knihy Dark Data, britský štatistik David Hand. V takýchto prípadoch môže byť dôležitejšie, čo nevieme než to, čo vieme.
Rovnaké motívy môžu, samozrejme, zvádzať demokratických politikov. Politické či ekonomické záujmy môžu navádzať na zakrývanie problému, odkladaniu niektorých krokov, neefektívnosti, a podobne. No čím je režim transparentnejší a demokratickejší, tým menšie je riziko, že to dokážu utajiť. A že za to neponesú zodpovednosť.
To je zároveň podstata druhého argumentu proti glorifikácii autokratickej vlády. Zvládnutie krízy si môže vyžiadať obmedzovanie práv a slobôd, či oslabenie kontroly moci. Zákazy vychádzania, digitálne sledovanie ľudí, posilnenie represívnych orgánov… Sú to nebezpečné experimenty. No demokratický a transparentný režim, postavený na vláde zákona, dokáže lepšie zaistiť ich proporcionalitu, dočasnosť a zabrániť ich zneužitiu aktuálnymi držiteľmi moci, než (semi)autoritársky.
Žijeme v nestabilnom svete, kde sú krízy novým normálom. Ak nemajú byť nástrojom obmedzenia autonómie, prekážkou emancipácie človeka, opatrenia proti krízam musia byť čo najviac výsledkom demokratického, transparentného rozhodovania.