Nie je ťažké vyrátať, kedy ľudia, ktorí žijú od výplaty k výplate a nemajú finančnú rezervu, zostanú bez jedla. V Taliansku už sa príbehy zúfalcov, ktorí v karanténe hladujú, stávajú hitom internetu. A cez sociálne siete sa údajne ľudia začínajú dohovárať, ktorý obchod s potravinami spoločne vyrabujú.
Hoci vieme, že by nebolo od veci predísť anarchii a postarať sa preventívne, aby nikto neostal bez základných potravín, psychologicky ešte nenastal okamih, keď občania ocenia prídelový systém, potravinové lístky a iné vymoženosti, ktorými sa prakticky rieši naozajstná katastrofa. Šlamastika, ktorú absolvujeme, je náročná na správne načasovanie.
V prvej fáze, keď ešte veríme, že je možné zachrániť spoločnosť v jestvujúcom ekonomickom modeli, načúvame expertom, ktorí riešia, ako zachrániť burzy, finančné trhy, korporácie, strategické odvetvia a podobne. To je fáza, ktorú nemožno preskočiť. Najprv sa spraví všetko preto, aby tí, čo naakumulovali kapitál, oň neprišli iba preto, že sa vo svete zomiera na akýsi koronavírus.
Až potom príde rad na rozhadzovanie peňazí z helikoptéry s tým, že sa to bude prezentovať ako veľkorysá pôžička v núdzi. Ak však neprestaneme zomierať a neodvážime sa vyjsť z karantény na ulicu, príde chvíľa, keď bude jasné, že všetky tie zmrazené splátky pôžičiek a hypoték, ale tiež príspevky štátu firmám na platy nebude možné vymáhať, pretože kde nič nie je, ani čert neberie.
Čo ak sa dočkáme „prekvapenia“, že ekonomický systém, ktorý je vymyslený tak, aby generoval zisk, je bezradný, keď sa od neho žiada solidarita so spoločnosťou, ktorá odrazu žiaden zisk negeneruje? Pre spoločnosť, paralyzovanú strachom o holý život, je celé to globálne kasíno, na ktoré zdegeneroval finančný systém, zbytočný luxus.
Virtuálnych peňazí, ktoré nie sú kryté čímsi skutočným, ozajstným, čoho sa dá dotknúť, čo možno vidieť, ale „očakávaním trhov“, „náladou akcionárov“, sa nenajeme. Vieme to už dlho, a teraz je to už i aktuálne, ale platí, že systémy zanikajú, až keď vyčerpajú všetky možnosti, ako sa udržať. Nič nemožno preskočiť. Psychologicky ešte nenadišiel čas na zásadnú ekonomickú transformáciu, ktorá bude v kocke vyzerať tak, že sa v bilanciách bánk a korporácií škrtnú vymyslené nuly.
Na pozadí pandémie sledujeme kolaps globálnej civilizácie. Jej duch môže prežiť iba tak, že nás globalisti vyženú z karantény do roboty a do obchodov. Každým dňom je jasnejšie, že je to kto z koho: Alebo prežijeme my, alebo globalizácia. Zatiaľ to však nevyzerá, že by sme chceli za záchranu ekonomiky, ktorá slúži bohatým, aby boli ešte bohatší, položiť život na jednotkách intenzívnej starostlivosti. Pravdepodobnejšie je, že necháme padnúť burzy, banky a neužitočné nadnárodné štruktúry. Otázkou je iba chirurgicky presné načasovanie, aby sme mali istotu, že to naozaj nešlo inak.