V prieskumoch verejnej mienky bodoval ako expert, ktorý ochránil krajinu pred katastrofou. Tá pre podcenenie šíriacej sa nákazy postihla Čínu, Taliansko, Španielsko, USA, Veľkú Britániu a mnoho ďalších, ktorí z ekonomických či ideologických dôvodov váhali s vyhlásením núdzového stavu.
Keď prezident republiky Miloš Zeman s veľkým predstihom oznámil, že doktora Prymulu ocení najvyšším štátnym vyznamenaním, vyzeralo to ako dobrý nápad. Lenže do októbra je ešte ďaleko a zmienený odborník už stihol vystrašiť národ úvahami o riadenom „premorovaní“ populácie.
Rozmýšľať v dnešnej situácii nahlas sa veľmi neoplatí. Mnohí si takéto úvahy vyložili tak, že česká ekonomika si nemôže dovoliť prehnané lipnutie na ľudských životoch. A pravdepodobne teraz na úkor plukovníka narastie popularita premiéra Andreja Babiša. Ten upokojil šokovanú verejnosť, že svojmu expertovi nerozumie a žiadne zámerné „premorovanie“ populácie sa konať nebude.
Spoločnosť síce znehybnela, ale súčasne je extrémne citlivá. Dokonca aj niektorí opoziční politici preto dobromyseľne vláde dohovárajú, aby svoje mediálne výstupy koordinovala a dohovorila sa, či chce vírus po čínsky poraziť, alebo si naň po anglicky vypestovať imunitu. Pre nás laikov je symbolom toho anglického prístupu premiér Boris Johnson, ktorý potrebuje kyslík.
Pikantné je, že teraz opozícia nevie, čo má vlastne od vlády chcieť: Zachrániť ľudské životy i za cenu ekonomických patálií, alebo hospodárstvo aj za cenu „o čosi horšej krivky“ na grafe nakazených a mŕtvych občanov?
To, v čom je opozícia doma, je kritika, no aby mohla vládu pranierovať, potrebuje vedieť, čo sa chystá robiť. A vláda v tomto smere svojim politickým oponentom situáciu neuľahčuje. Rozhoduje operatívne, za pochodu, keď sa jej čosi nepodarí, dá si povedať a zväčša to vzápätí napraví.
To, čo Babišov kabinet v krízovom režime potrebuje, nie je politická kontrola opozíciou, ale rozumné nápady odborníkov, ako chrániť ľudské životy a minimalizovať ekonomické škody.
Opozícia si v ofsajde nakoniec našla zaujímavú agendu, ktorou je starostlivosť o demokraciu. Upozorňuje na riziko zneužitia moci pod zámienkou boja proti nákaze. Zdôrazňuje, že konanie vlády, ktorá nesie zodpovednosť za chod spoločnosti v núdzovom režime, nesmie vybočiť z medzí zákonnosti a ústavného poriadku.
Všímam si, že táto opozičná agenda je príťažlivá aj pre politických komentátorov. Viacerí majú strach, že občan, ktorý sa veľmi bojí o život, zabudne sa strachovať o demokraciu, teda o vládu ľudu. To znamená o vlastné právo spolurozhodovať o tom, čo s ním bude.
Demokracie, samozrejme, nikdy nie je dosť, no obava o ňu je v časoch vynútenej nehybnosti zbytočná. Občanovi, ktorý sa za normálnych okolností o politiku veľmi nezaujíma, dnes neunikne nič z toho, čo sa deje. Nehybnosť, ktorú prežívame, má obrovskú vnútornú dynamiku preto, že v nej nejde o demokraciu, ale o život.