Mali by pohladiť, priniesť spokojnosť či nádej. Alebo chvíľky vytúženého odpočinku. Keď sa strasť a námaha odkladá na zajtra, podobne ako smútok či bolesť, i keď odložiť ju je azda najťažšie.
Aj v láskavej blízkosti tých najbližších však každý človek musí zostať aspoň na chvíľu iba sám so sebou. Svojím spôsobom je v tej najlepšej spoločnosti a mal by si to vážiť, akokoľvek by sa tomu snažil vyhnúť.
Mnohých z nás už život uvrhol do pomyselnej samoty a uzavretosti. Nikdy nebýva príliš spravodlivý. Prináša len pár chvíľ šťastia do prieluk plných neúspechov, krívd či príkorí. Práve v tom sa všetky naše životy až veľmi podobajú, možno sú práve v tom jeden ako druhý. Tak ako sa my podobáme sebe navzájom.
Hľadíme na tých druhých ako do čudných krivých zrkadiel a akoby nechtiac v nich odhaľujeme svoje vlastné nedostatky. Ale aj my sme takým zrkadlom pre každého. Aj na nás zdvíhajú prst, aj nám venujú často kruté hrozby.
No kde sú vtedy všetky tie veci, čo nás chránia? Iste iba za tými prstami a za tými hrozbami. Lebo nič okrem tohto sveta a tohto života tu už nie je. Aj na nás sa podchvíľou vyleje more lásky. No ako každé more – má svoje chvíle prílivu a okamihy odlivu. Ale kde sú vtedy všetky tie veci, čo nás chránia?
Istotne aj za tou najpominuteľnejšou a najviac prelietavou láskou, vďaka ktorej je život taký trblietavý. Veď v trblietaní je tiež iba svetlo a tma v akomsi horúčkovitom a vášnivom striedaní, ktoré sa raz kúpe v kvapkách rosy na okraji večne ranných, večne zelených sviežich listov.
No keď napokon pohasne, urobí tak len preto, aby sa nečakane zjavili inde. Možno už neskoro, teda vo chvíli podvečerného zabúdania. Veď ono samo nemusí byť tiež celkom zlé, lebo niekedy vyslobodzuje.
Ale kde je potom sviatok? Veď je svojím spôsobom tiež akoby povinný. Je nám azda vnútený? Je pre všetkých naraz, niekedy v čase, keď si ho mnohí z nás azda ani neprajú?
Nedá sa mu však nijako čeliť, lebo iba my sme tým sviatkom. Naraz je akoby zákonom, akoby iba akýmsi nariadením. Ako často by sme z neho chceli vystúpiť, obísť ho a pominúť! Uniknúť z neho kamsi na samotný okraj najhlbšej samoty. Preklopiť ho do všednosti. Veď to vždy môžeme! Ale ani v tom prípade nikdy nebudeme mať istotu, že samotný tento pomyselný únik týmto sviatkom skutočne nie je.
Nikto si nemôže byť istý, či sviatok napokon nie je aj v istom zmysle prísne morálnou záležitosťou. Či nie je akýmsi vykonaním radosti či bezbrehého smútku, ktoré sa o nás ani tak veľmi nestarajú.
Čo by bolo na ňom zlé, ak by to tak bolo? Vyjavuje nám zdanlivo neuveriteľné veci. O tom, že každý z nás je nesmierne dôležitý, že na každom z nás záleží. Prečo by sme sa inak pýtali na tých, čo nám veľmi chýbajú? Aký by to dávalo zmysel?
Preto prosím všetkých spoluobčanov, aby tieto naše spoločné, i keď zlou chorobou skomolené sviatky prežili s patričnou hrdosťou, nezlomným vzdorom a láskou.