Vyzerá to na obrovský logistický problém, pretože ešte nie je jasné, na čo sa máme adaptovať. Už sa ozývajú ekonómovia, podľa ktorých nemá zmysel riešiť HDP a dôležité je, aby vlády zachránili štruktúru trhu. Ide o to zachovať čo najviac firiem pri živote, lebo ľudia potrebujú prácu. Firmy potrebujú peniaze na mzdy a zachovať príjmy ľudí treba preto, aby nedochádzalo k sériovým bankrotom. Toto však nie je práca pre neviditeľnú ruku trhu.
Realistické je predpokladať, že pokusy o uvoľňovanie reštrikcií nedopadnú dobre, že pandémia sa bude vracať vo vlnách a že na lieky a vakcíny sa ešte načakáme. Takto nevyzerá provizórium. Ak platí, že človek si zvykne aj na smrť, tak si určite zvykne i na to, že niektoré profesie zaniknú a iné získajú dávno stratenú prestíž. S epidémiou sa vrátili hranice, zastavilo sa cestovanie, čo v praxi znamená, že zanikol cestovný ruch a súčasne sa skončila migrácia lacnej pracovnej sily. Žiaľ? Alebo konečne?
V novej situácii budeme prehodnocovať, za čo sme ochotní dať peniaze a čo sme ochotní robiť, aby sme ich zarobili. Vedľajším efektom núdzového stavu je naša obmedzená spotreba. Kupujeme iba to, čo naozaj potrebujeme, a toho, čo naozaj potrebujeme, nie je veľa. V pandémii sa bez problémov vedia uskromniť všetci. Veľa toho nepotrebuje chudobný ani bohatý. Podobne sa ukáže, že ak prídeme o prácu, ktorá sa ukázala nepotrebná, začneme robiť čosi užitočné. To, že sme si túto krízu neželali, neznamená, že z nej nebude osoh. Len čo sme zistili, že máme naozajstný, smrteľne vážny problém, oslobodilo nás to od riešenia pseudoproblémov, ktoré nám vnucovali rôzni aktivisti, lobisti či propagandisti. Zo dňa na deň sa zmenila mediálna agenda a iba nezmyselné reklamy, objednané a zaplatené v predstihu, nám pripomínajú, aké plytké sme mali starosti. Miesto prežívania a užívania si zažívame pocit, že žijeme, pretože nám ide o život. Nič podobné by sme necítili, keby sa život nezastavil…
Asi by som mal na tomto mieste povedať, že môj optimizmus je optimizmom vidiečana, ktorý civilizáciu pozoruje z kopca, na ktorom žije uprostred sadu, stará sa o záhradu a príjemnú spoločnosť mu robia domáce zvieratá. Predpokladám, že optimista z New Yorku to má zložitejšie. Istotne sa väčšmi bojí a súčasne je pokornejší. Myslím, že z tejto skúšky vyjde silnejší než ja, ktorý som si sociálny dištanc vybral už pred rokmi a táto karanténa ma nemá čím obohatiť.
Myslím teraz na New York často. Síce som tam nikdy nebol, ale vryla sa mi do pamäti veta, že „dobrý človek môže žiť všade na svete, ale dobrý muzikant iba v New Yorku“. Podľa mňa to už neplatí. New York stíchol a hudobníci tam na tom budú bez publika ako všade inde na svete. Pracujú v nahrávacích štúdiách na novom repertoári. Doba prináša nové výzvy. To ticho bude treba nanovo ozvučiť, nájsť v ňom živšiu, hlbšiu poetiku. Bol najvyšší čas.