Programové vyhlásenie súčasnej vlády je aktom, ktorý deklaruje nielen množstvo cieľov, ale aj krokov na ich naplnenie. Jeho leitmotívom je téza o očiste Slovenska. Ide však skôr, ako sa dočítame najmä v prvých dvoch kapitolách, o očistu štátnej moci (centrálnej i lokálnej), verejných inštitúcií a ich aparátov aj vrcholových manažmentov štátnych podnikov.
Očistu od čoho? Od všetkých foriem korupcie, teda zneužívania moci na osobné a súkromné účely. Máme pred sebou predstavu takého fungovania vládnej moci, ktorá chce byť bezúhonná a mať čisté ruky, pretože do seba zabudovala sebaočistné politické, právne a etické mechanizmy. Tie by mali zabrániť napĺňaniu starej skúsenosti, že ryba smrdí od hlavy. Akoby všetko doteraz bola samá „špina“, a preto musíme začínať od nuly.
Je to smelá deklarácia, ktorej naplnenie by znamenalo koniec privatizácie verejných inštitúcií, t. j. ich skryté či otvorené ovládanie oligarchiou. Prezentuje sa taký model fungovania štátnej moci a taký štýl politiky, ktorý by už nebol biznisom ani zdrojom obohacovania sa pre ľudí vstupujúcich do politiky.
Projektuje sa štátny aparát, ktorého vedúci zamestnanci by už neboli nominantmi politických strán, ako si ich podľa rezortov na základe koaličnej dohody prisvojili, ale odborníci a profesionáli vybraní v náročných konkurzoch. Znamenalo by to teda, že by tu bol konečne štát pre občana a priepasť medzi nimi by sa začala zmenšovať. Otvorené vládnutie sa má spájať s prvkami priamej demokracie.
Natíska sa otázka: A chcel to niekto niekedy inak? V rovine deklarácií zrejme ani nie, v rovine realizácií zrejme áno.
To, že politika potrebuje zmenu a ozdravenie nielen u nás doma, je jasné každému, kto sa o politiku čo len trochu zaujíma. Takže kto by nechcel takúto vládu „čistých rúk“? A kto by nechcel Slovensko snov — bez korony, bez korupcie, zdravé, čestné, podnikateľsky atraktívne, finančne férové, potravinovo sebestačné, len s kvalitným vzdelaním, súdržné, sociálne spravodlivé, inteligentné, inovatívne, transparentné a zahraničnopoliticky spoľahlivé? Kto by to nechcel, nech sa prihlási u súdruha Žinčicu.
Hranica medzi politickým romantizmom a politickou naivitou je zrejme veľmi pohyblivá, rovnako ako medzi politickým realizmom a politickou aroganciou. S čím máme my občania do činenia v tomto prípade, ukáže čas. V každom prípade by sme potrebovali, aby sa romantizmus spojil s realizmom a eliminovala sa naivita s arogancia.
Iba držať si palce nebude stačiť. Bude treba spojiť moc s kompetenciou a orientáciou na merateľné výsledky. Ako inak nastúpi širšia dôvera, bez ktorej dobrá vláda neexistuje?