Bolo by desivé, ak by poslanecký zbor správy o prístupe k ľudskej dôstojnosti u najzraniteľnejších a najslabších členov spoločnosti len preletel.
Náš parlament netvoria osoby bez morálneho citu a zodpovednosti. O synergii medzi poslaním výročných správ a morálnym citom poslancov však zatiaľ ani slychu. Videli sme, ako ostro sa proti správe ombudsmanky Márie Patakyovej postavila časť zákonodarcov. Tí, čo im prekáža jej obhajoba slobodnej vôle ľudských bytostí, ktorých život vybočuje z ich schémy morálneho poriadku.
Ďalší ju obviňovali z prekračovania právomocí tým, že si dovolila kritizovať fungovanie verejnej moci. Na jej stranu sa nepostavili ani poslanci, čo sa javili ako súcitní s utrpením iných.
Urazila ich totiž kapitola s názvom Právo na život. Jej obsah akoby sa vysmieval tomu, čo oni chápu pod právom na život, v čom vidia podmienku morálnej obrody spoločnosti, za čo roky pochodujú a modlia sa, teda za uznanie ľudskosti života od okamihu počatia.
Zatiaľ nevedno, ako silno sa prejaví étos práva na život pri čítaní správy komisárky pre deti Viery Tomanovej. Je v nej mnoho alarmujúcich faktov o živote tých, ktorým bol život dopriaty.
Na základe monitorovania inštitúcií, ktoré majú pomáhať deťom v krízových situáciách a tým s telesným a psychickým postihnutím, správa kritizuje (podobne ako správa ombudsmanky) personálnu a priestorovú nedostatočnosť inštitúcií, ktoré príslušníkom najmladšej generácie majú poskytovať ochranu skôr, než sa ich problémy rozvinú do tragických rozmerov.
Správa hovorí o deťoch, ktoré sú pre väčšinu neviditeľné. O agresívnych a sebapoškodzujúcich, o deťoch, ktoré nezvládajú rodičia ani škola a ktoré sú v záujme svojej liečby či nápravy odsúvané do inštitucionálnej starostlivosti. Neraz sa to však deje bez riadnej diagnostiky a dokumentácie, bez ktorej im personál, v ktorom chýbajú špeciálni pedagógovia a ďalší odborníci, nedokáže poskytovať potrebnú pomoc a už vôbec nie podporovať ich začlenenie do spoločnosti.
Analýza upozorňuje na súvislosť medzi problémom nediagnostikovaných a neliečených psychických ochorení, ktoré sa s dospievaním zhoršujú, a alarmujúcim nedostatkom detských psychiatrov. Tých bolo vlani u nás len 47 (!), z toho tretina pôsobila v Bratislave. Na východnom Slovensku je trinásť okresov bez detského psychiatra.
Okrem nedostatku lôžok na detských psychiatriách chýba aj previazanosť zdravotnej (psychiatrickej) a sociálnej starostlivosti a niekedy i pochopenie krajov, aké veľké medzery existujú v starostlivosti o deti so psychickými poruchami.
Mnohí poslanci – bojovníci za právo na život sa javia ako súdni a chápaví k utrpeniu druhých. Dúfajme, že ich koncept ochrany života pojme aj deti, ktoré nie sú a nikdy nebudú ako z vianočnej pohľadnice. A že sa ich súcit nevtelí iba do snahy izolovať aj vo vzdelávaní deti, ktorým to v lotérii života vyšlo, od tých, ktoré už narodením prehrali. Postojom ku správe komisárky to naznačia.