Krajiny, v ktorých má koronavírus na konte veľa obetí, majú rovnaké ekonomické problémy, ako štáty, ktorým sa podarilo včasným zavedením karantény počet obetí minimalizovať. Všade sa dramaticky spomalil život a ekonomika. Niektoré vlády sú generálmi po bitke kritizované, že podcenili riziko, zatiaľ čo tým druhým ich generáli kladú za vinu, že riziko precenili. V našich končinách logicky platí to druhé.
Zásadná otázka znie, či obchodné centrá, reštaurácie, fabriky, divadlá a športoviská zatvoril neviditeľný vírus, čiže vyššia moc, alebo vláda. Vírus nebude s poškodenými diskutovať o náhrade škody ani náhodou. Vlády však debatu s poškodenými absolvovať musia a v horšej situácii voči poškodeným sú paradoxne tie vlády, ktoré včasnými drakonickými opatreniami zabránili tragédii, pretože ako dokázať, že by k tragédii došlo? Čo ak by nedošlo? Nečudo, že tí naši dodatoční generáli kritizujú zbytočnú hystériu a obviňujú nie vírus, ale vlády, že spoločnosť ekonomicky zruinovali.
Od štátu v súčasnej situácii očakávame dve veci. Že pomôže v núdzi a že pri tom neskrachuje. Nie je reálne očakávať spravodlivosť, pretože spravodlivé by bolo pomôcť každému, alebo nepomôcť nikomu. Nepomôcť nikomu by bolo kruté a pomôcť všetkým by sa rovnalo ekonomickej samovražde. A medzi akými nespravodlivosťami má vláda na výber? Pomôcť tým, ktorí sú v najväčšej núdzi, teda najchudobnejším, ktorí žijú z ruky do úst. Alebo môže pomôcť tým, ktorí utrpeli najväčšie straty. To sú podnikatelia, ktorí bez pomoci štátu neudržia svoje živnosti nad vodou. A potom sa ponúka pomôcť strategickým firmám, veľkým korporáciám a bankám, kvôli udržaniu zamestnanosti a samotného systému.
Diskutovať o tom, aká nespravodlivosť by sa nám od politikov najviac pozdávala, ktorú by sme preferovali, by síce bolo racionálne, ale pretože štát sme my, občania, bolo by nevkusné i nemravné, keby sme politikov ponúkali k nespravodlivosti. Komu pomôcť, koho odškodniť a čo kompenzovať je otázka politická. I bez krízy platí univerzálna poučka, že pre štát nie je ťažké splniť potreby chudobných, problém je uspokojiť nároky bohatých. Bohatým sa pomáha, pretože majú vplyv a peniaze, chudobným (u nás vrátane strednej triedy) iba preto, že sú to voliči.
Pretože dnes sú až na drobné výnimky všetky vlády kapitalistické, prirodzená je všeobecná starosť, aby koronavírus nevyhubil kapitalistov. Ťažko sa môžeme hnevať na politikov, že v takejto dramatickej situácii ignorujú neviditeľnú ruku trhu a pri záchrane kapitalizmu uprednostňujú socialistické know-how. Je tu, pravda, riziko, že si boháč nebude vážiť to, čo dostane zadarmo. Netržne kompenzovať, odškodňovať, dotovať a zvýhodňovať bohatých je nevyhnutné, aby bedač neprišla o omrvinky z kapitalistovho stola. Samozrejme, žartujem…