Najúprimnejšie sú v tomto úsilí banky, hoci sa svoju bezhraničnú láskavosť snažia zaobaliť do istej formy predstieranej nevraživosti.
Napríklad keď tam idete niečo osobne zaplatiť, hneď vám oznámia, že tento úmysel nebude zadarmo. „Ale to vás bude stáť päť eur!“ zreve banka už na začiatku, aby ste si nemysleli. Až sa pohojdá v takom tom bankovom kresle od neskrývanej škodoradosti.
Pamätám si, že asi pred štvrťstoročím sa banky ešte usmievali a dávali človeku všelijaké smelé a rafinované návrhy, aby z neho čosi vyžmýkali. Tie časy sa nenávratne pominuli. Dnes si to, čo chcú, už rovno zoberú.
V niektorých peňažných domoch asi majú zákaz aj elementárnej pomoci napríklad postarším klientom. Toto a toto sa nesmie! A hotovo. Choďte s tým do bankomatu!
Ach, koľko poníženia a pohŕdania si človek vyslúži pri bežnej platbe, na ktorú dokonca i má primerané prostriedky. Kto vie, čo potom robia s ľuďmi, ktorí banku neberú ako nutné zlo, ale ju niekedy možno naozaj potrebujú?
Zaoberať sa peniazmi je dnes pre každú banku nerentabilné a neprimerane to zvyšuje jej náklady, mieru zisku a podobné taľafatky, ktorými sa zrejme oháňa na všelijakých zrazoch a školeniach arogantného bankového manšaftu. Tam sa banky vyučia, ako vás z útrob svojich pobočiek čo najskôr surovo vystrnadiť.
Niekedy sa mi zdá, že tá-ktorá slečna by mi aj rada pomohla, no statočne to v sebe prekoná. Iba v tvári sa jej zračí bolesť, ktorá ľudskú bytosť sprevádza, keď robí čosi nesprávne, ale pritom nevyhnutné.
Veľmi stručne a výstižne to pred rokmi charakterizoval francúzsky časopis Hara-Kiri s výstižným podtitulom Časopis sprostý a zlomyseľný. (Hara-Kiri bol vlastne predchodcom dnešného Charlie Hebdo). V ňom, ak si to dobre pamätám, zástupca šéfredaktora vyslovil hlboký psychologický postreh, ktorý sa hodí aj na správanie dnešnej bankovej úradníčky. Odzrkadľuje totiž jej pocity v onom slávnom konštatovaní redaktora:
„Keď človek bije svoju vlastnú starnúcu matku, bolí ho to viac ako ju!“
Banky sú rovnako prísne a nekompromisné. No pokiaľ ide o veľké peniaze, sú ochotné pristúpiť na hocijakú sprostosť a tváriť sa, že krízy, ktoré tým opakovane vyvolávajú, sa ich v ničom netýkajú. Pre ne je určite ľahšie, ak ich človek nevyhľadáva. Nech im nejako elektronicky pošle peniaze a sám s nimi narába v mobile či počítači.
To je aj ideál budúceho sveta: platby bez peňazí, banky bez pobočiek, svet bez starých ľudí. Autá bez motorov, farmy bez zvierat a plodín, káva bez kofeínu. Politické strany bez členov, koláče bez cukru, škola bez poznatkov. Všetko tak akosi „bez“.
Ide o staré presvedčenie o zdravej povahe askézy. Dospel k nemu aj americký spisovateľ Mark Twain v neskrývanej trpkej irónii:
„Jediný spôsob, ako si uchovať zdravie, je jesť, čo nechceš, piť, čo nemáš rád a robiť, čo sa ti nepáči.“