Vyzdvihujeme, že sme boli súdržní. Ale čo ak sme sa len držali pravidla vidieť v druhom možnú hrozbu či bremeno? To poznáme, ide nám to naozaj dobre. Lepšie ako iné pravidlo spolužitia či ohľaduplnosť k druhým a znášanlivosť.
Výskum európskych hodnôt nedávno zaznamenal v porovnaní s rokom 2008 značný pokles dôležitosti znášanlivosti a ohľaduplnosti ako hodnôt, ktoré majú rodičia vštepovať deťom. Koncom mája sprístupnená celoeurópska databáza zistení tohto výskumu ukázala, kde Slovensko stojí vo vzťahu k tejto hodnote. Sme na európskom chvoste.
Ak u nás túto hodnotu označila ako dôležitú menej ako tretina ľudí, v ostatných štátoch, od Albánska po Veľkú Britániu, si ohľaduplnosť a znášanlivosť, ktoré treba vštepovať deťom, vybrala viac ako polovica respondentov. V Holandsku, Británii, Nemecku, Španielsku, vo Francúzsku, Fínsku, Švajčiarsku a v Albánsku vyše 80, v Nórsku a vo Švédsku viac ako 90 percent. Sme európski devianti, prinajmenšom v štatistickom zmysle slova.
Krajiny, ktoré nás v dôležitosti tejto hodnoty takmer trojnásobne prevyšujú, nevymenúvam len tak. Ale ako dôkaz, že naše podceňovanie znášanlivosti a ohľaduplnosti voči druhým nemôžeme hodiť na skazený liberálny Západ, odkiaľ sa rozšíril bezohľadný individualizmus, ktorý takto znetvoril naše čisté duše.
Nuž ak aj bol Západ zachvátený ideológiou, ktorá individuálny úspech vyzdvihuje ako najvyšší cieľ a druhých ľudí a kolektivity vníma ako nadbytočné záťaže, jeho obyvatelia, vzdelávacie systémy a systémy sociálnej ochrany očividne zvážili jej kruté dôsledky pre pokojné a mierové spolužitie. A starostlivo pestujú protilátky. Výchova k ohľaduplnosti, starostlivosti o blaho druhých a o nevyčleňovanie tých, ktorí sa v niečom odlišujú, je jednou z nich.
Naša európska deviácia by mala plašiť tých, čo poznajú každodenný život školských tried. V mnohých sa deti pretekajú v podpichovaní a posmeškoch ako v televíznom sitkome. Bez pedagogickej intervencie bujnie kultúra vysmievania. Tá vylučuje deti, ktoré sa v nej nevedia udomácniť, a ešte ponižovaným vyčíta, že kazia atmosféru v triede.
Deti sa bavia, čo je na tom zlé, povie si väčšina rodičov. Ten môj možno raz bude režírovať zábavné programy alebo písať vybrúsené pamflety. Veď aj politici sa pretekajú, kto koho viac zosmiešni, všetci sa to musia naučiť znášať, taká je predsa dnešná doba. A hovorí sa, že smiech lieči.
Učitelia preťažení odovzdávaním objemov vedomostí im hádam i pritakajú. Nech si to deti vyriešia samy. Budú to považovať za demokratické riešenie. Dlhodobé dôsledky, ktoré môže mať odstrkované a vysmievané žitie, školská ani rodinná výchova nerieši. Väčšinou sa zrejme premení len na tiché prihrbené žitie. Ale stane sa, že aj ničivo vybuchne a zmarí všetko a všetkých, čo sú náhodou okolo.