Ukazuje sa, že na ne neútočia frustrované obete systému, ktorý generuje sociálnu nerovnosť a nespravodlivosť. Typickým vandalom je liberálny radikál, anarchista, intelektuál presvedčený o tom, že s nápravou pomerov treba začať revíziou symbolov, ktoré sa nachádzajú vo verejnom priestore.
Problém dnešných bojovníkov proti rasizmu spočíva v nedostatku rasistov. Aktivisti sa vymedzujú voči latentnému, skrytému rasizmu, ktorý zväčša nemá konkrétne tváre súčasných osobností, ktoré by sa osmelili verejne tvrdiť, že kvalita človeka súvisí s farbou jeho pleti. Potrebu konkrétnych tvárí saturujú staré kamenné a kovové skulptúry.
Vo Veľkej Británii sa hviezdou protestného hnutia Black Lives Matter stala mladá kurátorka Roystonovho múzea Madeline Odentová. Narodila sa v USA, je absolventkou Oxfordu, na Twitter umiestnila inštrukciu, akými bežne dostupnými chemikáliami pomaľovať sochu, aby bola nenávratne zničená.
Ani človek profesionálne sa starajúci o umelecké artefakty nemusí byť imúnny voči vlne ideologickej agresivity, ktorá cez sociálne siete radikalizuje ulicu.
Sochy sa kádrujú odnepamäti a potenciálne ohrozené sú najmä tie vytesané či odliate za zásluhy. Viaceré neprežijú prepisovanie histórie, iné sú obeťou náboženskej či protináboženskej neznášanlivosti. Aj ten najzaslúžilejší velikán máva v skrini kostlivca, ktorý sa mu môže stať osudným.
Záleží potom na politikoch, či ustúpia aktivistom a nechajú im umelecké diela napospas, alebo sa zachovajú statočne ako prezident Emmanuel Macron, ktorý povedal, že vo Francúzsku sa sochy odstraňovať nebudú a basta.
Umelec, ktorý má ambície na to, aby zanechal po sebe trvalú kultúrnu stopu, nespraví chybu, ak sa vyhne adorácii prominentov. Dlhý život majú sochy, ktoré oslavujú krásu, ak sú, pravda, z mramoru alebo z poctivého bronzu. Krása vyvoláva emócie namiesto vášní a je rezistentná voči fanatizmu.
Rúcanie sôch je síce vážna vec, ale umelecké objekty doplácajú na to, že sa berú nadmieru vážne. Rád si spomínam na sochára Juraja Mihálika, ktorý kedysi počas tzv. normalizácie vymodeloval bustu svojho domáceho a odliatok umiestnil na fasádu domu, v ktorom mal ateliér. Po niekoľkých rokoch sa stalo, že na výročie oslobodenia Bratislavy tam prišli pionieri z blízkej školy s kvetinami a pri buste stáli čestnú stráž v presvedčení, že ide o partizána.
Poznám ten príbeh z druhej ruky, Mihálik sa mi stratil v otvorenom veľkom svete. Neviem, či tá busta prežila do dnešných dní. Mohla by. Išlo o hlavu človeka, ktorý sa o nič nezaslúžil. Takí nemajú cenzorov.