Ešte raz o strachu

24.06.2020 14:00

O strachu som sa na tomto mieste už zmienil. Zhrniem: strach a rozumnosť sú spojené. Vďaka tomu sme sa za ostatné mesiace donútili k sebadisciplíne. Bolo rozumné riadiť sa strachom o život a zdravie. A naďalej bude rozumné zo strachu sa chrániť.

Koronaepidémia prekryla všetky ostatné strachy (napríklad z globálneho otepľovania). Teraz však nastupujú ďalšie: strach o existenciu, živobytie, príjem, strach z úpadku ekonomiky, poklesu HDP a životnej úrovne, z nezamestnanosti. Svet obchádza nové strašidlo nebývalej ekonomickej krízy.

Ponechajme bokom, že ukazovateľ rastu HDP mal už dávno patriť do múzea, aj to, že ľudská kreatívna inteligencia vie zabezpečiť dostatok zdrojov pre život. Zostaňme pri fenoméne strachu, ktorý je všeobecným „postrachom“ zvlášť v krízových časoch až natoľko, že už Franklin D. Roosevelt vo svojej inauguračnej reči 3. 3. 1933 po strašných rokoch Veľkej depresie vyhlásil, že „jedinou vecou, ktorej by sme sa mali báť, je strach sám“.

Strach ako jedna zo základných emócií patrí k našej biologickej výbave. Za strach ako pud sebazáchovy nemôžeme, čo sa pretavilo aj do známeho porekadla „lepšie je báť sa, ako sa zľaknúť“. Znamená to však, že sme odsúdení žiť v nejakej podobe strachu natrvalo a že sa ho nikdy nezbavíme? Že strach nás nielen paralyzuje, ale aj motivuje k neobyčajným výkonom? Alebo aspoň trénuje našu odolnosť? Že nie je iba negatívnou emóciou a že by sme si ho mali dokonca obľúbiť tak ako milovníci hororov, ktorí sa radi boja? Alebo ako kaskadéri, ktorí sú závislí od zvýšenej hladiny adrenalínu?

Napriek tomu sotva bude niekto propagovať tvrdenie, že život v strachu je príjemný. Nemecký sociológ Heinz Bude v knihe Spoločnosť strachu píše o podobách sociálneho strachu, ktorý si spôsobujeme sami tým, ako v modernej spoločnosti organizujeme svoj život, prácu, vzťahy a ako ich prežívame. Ide o strach z ohrozenia človeka človekom, zo zlyhania a trestania, o rôzne formy úzkosti, bázne, obáv a starostí, o ktorých písali filozofi existencialisti, a ktoré môžu prerásť do fóbií či ustráchanosti ako prejavu slabosti, nesamostatnosti, nedôvery k sebe samým. To nikoho necti. Ustráchaný človek je neautonómny aktér, ktorý každý svoj krok potrebuje posvätiť autoritou.

Ustráchanosť súvisí nielen s potrebou bezpečnosti, ale aj s hľadaním istoty. Takí ľudia majú v povahe hrať vždy na istotu, neriskovať, netápať, mysliac si, že garanciou istoty je vždy nejaká autorita: štát, rodina, inštitúcia, cirkev, veda atď. Hľadanie istoty je hľadanie nevyhnutnosti, zákonitosti, pravidelnosti, niečoho, čo nás neprekvapí, čo je predvídateľné a uchopiteľné. A to nás vraj zbavuje strachu.

V našom vesmíre však jedinou istotou je neistota. To vôbec neznamená, že nás má ovládať strach. Aj keď nevieme, čo presne nastane, nie je to dôvod na strach. Nečakajme, že všetko pôjde podľa plánu a výpočtu, ale naučme sa pružne reagovať.

Vedieť žiť v sebadôvere aj v neistote je jedno z veľkých umení života, hoci u nás sa zatiaľ veľmi nepestovalo.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#koronavírus #ekonomická kríza #kríza #strach
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku