Komentáre prvého veľkého predvolebného mítingu prezidenta Trumpa sa sústreďovali na jeho neúspech. Z komunikačného hľadiska bol oklahomský míting katastrofou. Nízka účasť (najmä v porovnaní s údajným obrovským záujmom, ktorým sa volebný štát pred podujatím chválil) a efektívna protikampaň vytvorili presne opačný obraz, než aký Trump plánoval: unaveného kandidáta, ktorý vďaka vlastnej neschopnosti ťažko hľadá tému, v ktorej dokáže znieť presvedčivo.
To však neznamená, že netreba počúvať, čo Trump hovoril. Bolo by priskoro ho odpisovať. Aj preto, že jeho vyzývateľ Joe Biden z demokratických prezidentských kandidátov, ktorí boli reálne v hre, je tou horšou možnosťou. Je dokonalým predstaviteľom amerického politického mainstreamu, presne takým, aký prehral s Trumpom v roku 2016.
Druhým dôvodom je, že hlavné odkazy Trumpovej predvolebnej kampane ovplyvnia americký politický diskurz. A s ich následkami bude musieť pracovať aj jeho prípadný demokratický nástupca.
Trump musí vo svojej kampani stavať na konflikt. A podľa toho, čo povedal stúpencom v Tulse, sa zdá, že v zahraničnopolitickej oblasti to nebude konflikt s „raketovým Kimom“ ani s Čínou či Ruskom. Ale konflikt s Európou.
Na mítingu sa zameral najmä na Nemecko. Plánované sťahovanie amerických vojakov prezentoval ako spravodlivú odpoveď na nemeckú nevďačnosť. Jej prejavom je neochota zvýšiť investície do vlastnej obrany a kupovanie ruského plynu. Téma „európskej nevďačnosti“ u Trumpových voličov rezonuje a v kampani ju určite bude používať. Pravdepodobne ju podporí aj konkrétnymi krokmi: reálnym stiahnutím či presunutím vojakov a ďalšími sankciami voči firmám, ktoré sa podieľajú na stavbe plynovodu Nord Stream 2.
K obrane a plynu môže Trump pridať ďalšie citlivé témy transatnatických vzťahov. A niektoré z nich určite využije: európske plány na zavedenie digitálnej dane, prakticky zastavené rozhovory o obchodnej dohode, blízkovýchodnú politiku či postoj k Iránu… Účinnosť rétorických útokov môže podporiť reálnou politikou: napríklad zavádzaním „odvetných ciel“.
Do amerických volieb budú transatlantické vzťahy mínovým poľom. V takejto situácii má EÚ dve možnosti. Prvou je pokúsiť sa vydržať a dúfať vo víťazstvo Bidena, ktorý staré spojenectvo opäť obnoví. Táto stratégia má dva problémy. Prvý je zrejmý: neponúka alternatívu pre prípad Trumpovho víťazstva. A stojí na nesprávnej predstave, že jedinou príčinou transatlantického napätia je súčasný americký prezident.
Lepšou možnosťou je posilniť európsku strategickú samostatnosť. Bezpečnostnú aj ekonomickú. Neznamená to odstrihnutie sa od partnerstva so Spojenými štátmi – je stále mnoho oblastí, kde môžeme (a mali by sme) úzko spolupracovať. No spolupráca by mala byť pre EÚ výsledkom výberu, nie nevyhnutnosti.
Okrem toho, väčšia európska samostatnosť je aj najlepšou ochranou pred Ruskom a Čínou, ktoré sú pre Európu zdrojom zásadných ekonomických a politických rizík