Možno je to ohromným množstvom informácií, ktorým sme dennodenne vystavení. Alebo existenciou médií založených na bulvárnosti, ktorá predáva. Nech je tak, alebo onak, výsledkom je, že čoraz menej hovoríme o dôležitých veciach, zatiaľ čo verejnú diskusiu zahlcujú nepodstatné trenice a konflikty medzi štátnymi predstaviteľmi, ktorých ešte pred pár mesiacmi z dobrých dôvodov všetci považovali za šašov či mafiánov s háremom.
Človek by bol dúfal, že koronakríza je príležitosť konečne lepšie zvažovať štátne priority. Čo sú nám platné Dankove stíhačky, keď súčasné hrozby sú pandémia, klimatické zmeny alebo chudoba generovaná kapitalizmom! Ale zatiaľ sa to tak nejaví. Ešte pred pár týždňami boli zdravotníci hrdinovia, ktorí v prvej línii zachraňovali životy pred vírusom. Zaťapkali sme im a poďakovali, ale čoho sa dočkali, serióznej stratégie na záchranu nemocníc a na udržanie, respektíve prilákanie personálu? Najhoršie v tejto pandémii máme hádam za sebou, ale v slovenských nemocniciach chýbajú stovky špecialistov, ešte viac zdravotných sestier, tisícky lôžok. Aj toaletný papier si tam človek musí priniesť sám.
Namiesto reálnych plánov na záchranu ekonomiky Richard Sulík dramaticky vytiahol saskárske kilečko, niečo vyše sto opatrení, ktoré nazval lex corona. Väčšina z nich sú len povrchné kozmetické úpravy, ktoré podnikateľom odpustia byrokratické papierovačky. Druhú časť balíka vraj Sulík odkladá na jeseň, keď chce prísť so svojimi brilantnými nápadmi typu znižovať minimálnu mzdu alebo zhoršovať postavenie odborov.
Zatiaľ je časť podnikateľov v stratách, lebo štátna pomoc je pomalá alebo nedokáže pokryť výpadky príjmov. Druhá časť podnikateľov prefíkane využila situáciu a poznižovala platy, povyhadzovala ľudí a umlčiava ich vyhrážkami typu „nie sú peniaze, nedostali sme štátnu pomoc“. Flagrantné porušovania Zákonníka práce, ľudia bez výplat alebo so žobračenkami od úradu práce, lebo zamestnávateľ za nich neodvádzal, to čo mal, to nie sú reálne problémy?
Mohli by sme sa inšpirovať v zahraničí. Španielsko napríklad zaviedlo nepodmienený príjem pre najchudobnejších, ktorý sa len začína na 462 eurách, dokonca platia časť peňazí aj ľuďom, ktorí pracujú, ale nezarobia toto minimum. V Rakúsku každý Viedenčan dostal 50-eurovú poukážku do reštaurácií, aby ich prilákali späť a podporili gastroprevádzky. Dokonca premiér Kurz, inak zo silne pravicovej Ľudovej strany, prisľúbil, že zamestnanci budú platiť menej daní, ale tie zvýši pre korporácie. Vyhlásil, že proti praktikám ulievania daní do daňových rajov bude bojovať na európskej úrovni.
Čo my, kedy začneme seriózne o tom, ako zachraňovať pred krízou zamestnancov? Alebo už máme také nízke očakávania od politickej elity, že pre spokojnosť stačí, že pri válove sú „tí naši“?